Skalisko som mala dlhé roky doslova pod nosom, no takmer nič som o ňom nevedela. Až jeden sivý deň, keď počasie odradilo všetkých rozumných ľudí, nás presvedčil, že je čas to napraviť.
Na trasu sme vyrazili z Henclovej, v počasí, ktoré by väčšinu ľudí presvedčilo zostať doma s čajom a dekou. Ale práve to bolo prvým signálom, že dnes to bude paráda. Žiadne ľudské stopy, len jemné odtlačky zvierat v snehu. Bolo jasné, že z našej strany sme dnes prví.
Postupne sme sa dostávali do krajiny, ktorá vyzerala ako vystrihnutá z Mrazíka. Čím vyššie sme stúpali, tým viac sa pochmúrne počasie menilo na presný opak. Hmla sa začala trhať, medzi stromami sa ukazovalo slnko a zrazu sme kráčali zimnou rozprávkou zaliatou svetlom. Zasnežené stromy, trblietavý sneh a absolútny pokoj.
Niekedy tie najkrajšie výhľady a zážitky nemáme stovky kilometrov od domu, ale priamo pred nosom. Zo Spišskej Novej Vsi je to doslova na skok a predsa som o tomto mieste doteraz ani len netušila.
Samotný výstup nie je nijako extrémne náročný, takže ideálna túra aj pre tých, ktorí si chcú užiť krásu bez toho, aby si na druhý deň hľadali nové kolená. Na záver nás čakala obrovská skala, na ktorú sa treba vyšplhať, ak chcete zažiť plnohodnotný 360-stupňový výhľad.
A tentoraz sme mali presne to šťastie. Slnko vyšlo naplno a výhľad bol doslova kompletný. Videli sme Tatry, Slovenský kras, Volovské vrchy aj kúsky severného Maďarska. My sme síce mali vietor, ktorý by bez problémov odniesol aj novoročné predsavzatia, ale zato výhľad bol krásny. A keďže bolo tesne po Vianociach, občerstvenie bolo jasné – šalát a ananás v dózach. Turistická klasika po sviatkoch. Keď na skale príliš fúkalo, schovali sme sa pod ňu a užívali si moment, že toto miesto patrí len nám.
Komentovať