Jeseň, asi moje najhoršie ročné obdobie. Nekonečný dážď, dni sa skracujú a pokiaľ sa pominie ranná hmla, už je tma. To všetko naznačuje, že je čas zbierať huby! Tak som sa rozhodla, že tento rok sa stanem hubárkou. Prečo nie? Veď je to zábava! Akurát netreba zabudnúť na jeden detail. Nesmiem sa pri tom otráviť.
Vyzbrojená košíkom a aplikáciou na rozpoznávanie húb som sa vybrala do lesa. Po pár hodinách som našla všetko možné. Bolo tam zopár krásnych bedlí, dubáky a dokonca aj niečo, čo pripomínalo kozáky. Alebo aspoň som si to myslela. S obrovským pocitom hrdosti som dorazila domov a rozhodla sa spraviť výbornú hubovú polievku.
Konečne som mohla predviesť svoje novonadobudnuté hubárske schopnosti! Vytiahla som veľký hrniec, cibuľu, cesnak a začala čistiť huby. Priznám sa, v tom momente som trochu znervóznela. Boli to naozaj jedlé huby? Vyzerali správne? Čo ak som sa pomýlila? Našťastie, mám ten skvelý mobilný identifikátor. Otvorila som aplikáciu, nasnímala huby a čakala na výsledok. Prvá huba bola kuriatko. Paráda, bezpečné. Druhá huba tiež bezpečná. Tretiu aplikácia nevedela identifikovať, a tak som sa rozhodla, že ju radšej nepoužijem.
Obsah hrnca sa prudko zohrieval na peci, vôňa sa šírila po dome a ja som si predstavovala, ako budem s hrdosťou podávať túto polievku s vlastnoručne nazbieranými ingredienciami. Dokonca som si k tomu predstavovala ešte aj ovácie od svojich blízkych, pretože im určite bude veľmi chutiť. Keď bola polievka hotová, vyzerala fantasticky. Farebná, voňavá a presne ako z kuchárskej show. Načerpala som si prvú porciu. Keď som si dala prvú lyžicu, zmocnila sa ma vlna miernej paniky. A čo ak som prehliadla nejakú zradnú hubu?
Začala som googliť príznaky otravy hubami. Prvá vec, ktorá sa mi zobrazila, bol článok s nadpisom: „Otrava hubami môže zapríčiniť trvalé poškodenie orgánov.“ Skvelé, presne to som potrebovala.
V tom mi došlo, že mám záložný plán! Hneď som vytiahla telefón a poslala svojmu priateľovi fotku polievky so správou: „Hej, ak sa ti neozvem o hodinu, zavolaj záchranku.“ Keďže žijem život na hrane, tak som začala pomaly jesť polievku ďalej a s každou lyžicou som bola viac v strese. Chutí dobre, takže by to malo byť v poriadku, však? A potom nič. Žiadne závraty, žiadne náhle mdloby. Možno som to tentokrát fakt zvládla. O hodinu neskôr som ešte stále bola nažive, tanier prázdny a pocit, že som prežila, bol ako niečo epické.
Na konci večera som si v kuchyni urobila poriadok, nabrala si ešte jednu porciu a s pocitom víťazstva som si sadla pred telku. V závere som prišla na to, že navariť si a neotráviť sa je ešte väčší úspech, než sa môže zdať. Avšak nabudúce možno predsa len zavolám niekoho skúsenejšieho, nech mi tie huby radšej skontroluje!
Komentovať