„AI je novou elektrinou.“ Slová Andrewa Nga, byváleho vedúceho AI výskumu v spoločnosti Google. Umelá inteligencia bude mať podľa predpovede Andrewa transformujúci efekt na všetky známe oblasti podobne, ako mala elektrina na začiatku 20. storočia.
Ak ide konkrétne o umenie a živú tvorbu autorov, mnohí ľudia majú obavy, ako to bude v budúcnosti v tejto oblasti vyzerať a čo môžu očakávať. Práve v tomto je mnoho skeptikov, pretože všeobecne považujeme umenie ako niečo veľmi ľudské a vyjadrujúce len nás – ľudí. Čo sa však stane, ak niečo, s čím sa tak stotožňujeme a čo nás až tak veľmi definuje v našej jedinečnosti, dokáže robiť niekto alebo niečo iné aspoň tak dobre ako my?
Margaret Boden: „Umelá inteligencia nás núti prehodnotiť, čo to znamená byť kreatívny. Ak môže AI generovať poéziu alebo hudbu, čo to znamená pre našu vlastnú jedinečnosť?”
Platíme za autora alebo za príbeh? Jednou z hlavných charakteristík umenia je aj „vyjadrovanie samého seba”. Ak sa na to pozrieme z tejto definície, koho teda vlastne vyjadruje umelá inteligencia? Umelá inteligencia nie je inteligenciou, ktorá si je vedomá samej seba. Umelá inteligencia napríklad o sebe neuvažuje ako o osobe, ktorá je inteligentná, pretože o sebe uvažovať nevie. Neutvára si rôzne identity, s ktorými sa stotožňuje ako ľudia a nie je ani podmienená osobnými emóciami ako my. Umelá inteligencia je simulovanou inteligenciou, s ktorou sa však človek v praxi porovnávať nemôže (už len kvôli množstvu uchovávaných dát). Teda v prípade, ak platíme za príbeh, AI ho dokáže vytvoriť, alebo povedzme nasimulovať ľudskú kreativitu so všetkým, čo k tomu patrí. Ak však platíme za autora, umelá inteligencia nikdy nemôže poskytnúť „tvár za dielom”, ktorý vytvorila.
Na zhrnutie tohto odseku použijem výrok „otca modernej informatiky” Alana Turinga: „Otázka, či stroje môžu myslieť, je rovnako dôležitá ako otázka, či ponorky môžu plávať.” Turing týmto výrokom naznačil, že schopnosť „myslenia” stroja nie je zhodná s ľudským myslením, ale je rovnako funkčná. Umelá inteligencia je schopná nám poskytnúť to, čo hľadáme, a čo sme doteraz tvorili len my, no nie je za tým žiadna osoba, ktorá je ako my.
Ak sa zaoberáme tým, či má zmysel dnes a do budúcna rozlišovať medzi ľudským živým autorom a umelou tvorbou, praktická odpoveď znie nie, pretože to nebude možné rozlíšiť. Samozrejme, živí autori a zástancovia „živého umenia” by si svoju klientelu našli, pretože množstvo ľudí odmieta umelú inteligenciu už len na základe osobných preferencií a hlavne pri otázke umenia. Tu však nastáva jednoduchá otázka – čo ak sa budú živí autori pri tvorbe svojich diel nechávať viesť či do veľkej miery inšpirovať umelou inteligenciou? Tým pádom hranice medzi „živým a umelým” by boli veľmi tenké (nerozpoznateľné v praxi). Ako bežný zákazník bude schopný rozoznať, čo bolo v skutočnosti vytvorené umelou inteligenciou a čo len človekom a je skutočne nedotknuté umelou inteligenciou? Museli by sme sa spoliehať na to, že akýkoľvek autor, ktorý stojí za daným dielom, o ktoré máme záujem, sa vie zaručiť a neklamal by pri otázke využitia umelej inteligencie. V budúcnosti sa autentickosť akéhokoľvek diela nebude dať zaručiť.
Autor: Róbert Demčák
Komentovať