Tam v meste, kde sa noc len vlečie,
a betón hltá svetlá v sieti,
na kraji chodníka kvitne kvet,
ľalia biela – mestský svet.
Kráča týpek, hoodie na hlave,
kvet mu padne, hneď po nálade.
„Čo si ty za rastlinu, frajerka?
Tu v tejto džungli, medzi štrkom, bezbrehá?“
Ľalia mlčí, no lístok sa jej trasie,
ako by spomínala na časy v tej kráse.
„V tomto meste, kde sa všetko rýchlo točí,
lásku mi nahradili zvuky áut a kročí.
Každý tu letí, na Insta točí reel,
a ja tu ticho, no stále mám svoj feel.“
Chalan si sadne, kapucu dá bokom,
cíti tú pravdu, čo letí tým tokom.
„Ľalia, tu prežiť je challenge,
v betóne rásť – to je pravý talent.
Lebo každý tu tlačí svoje stories na feed,
no kto je jak ty, pravý OG?
Aj keď ťa zvalí betonová crew,
tvoj vibe je čistý, stále držíš true.“
A tak tam stojí, ľalia, kráľovná betónu,
bez filtra, bez fake, no stále má zónu.
Hovorí svetu, čo to chápe len málo:
„Buď svoj, kámo, aj keď to bolí fakt málo.“
Komentovať