Prvý samostatný štát Čechov a Slovákov oficiálne vznikol 28. októbra 1918. Práve dnes ubehlo 100 rokov od tejto historickej a významnej udalosti, ktorú si žiaľ Slováci uctievajú iba prostredníctvom tzv. pamätného dňa, kým v Česku ide o veľký štátny sviatok.
Koniec 1. svetovej vojny neznamenal len ukončenie dovtedy najstrašnejšieho vojnového konfliktu, aký európsky kontinent zažil, ale zároveň spôsobil aj vznik nových národných štátov na troskách tých starých. Kým rakúsko-uhorská monarchia stála na strane porazených a musela sa tak poddať víťazným mocnostiam, Česi a Slováci (ako aj iné slovanské národy na tomto území) zacítili príležitosť vymaniť sa spod čoraz silnejšieho tlaku germanizácie respektíve maďarizácie, a na troskách bývalých viedensko-budapeštianskych utlačovateľov sme začali horlivo stavať základy nového štátu.
Čo tomu predchádzalo?
Idea československej samostatnosti nebola ničím novým. Už počas existencie Rakúsko-Uhorska existovali rôznorodé snahy na vymanenie sa spod národnostného útlaku, ktorý vrcholil najmä na začiatku 20. storočia. Snahy o zjednotenie sa neutíchli ani počas vojny, pričom na našej strane stali aj západné veľmoci ako Veľká Británia, USA či Francúzsko. Najmä vo Francúzsku urobil obrovský kus diplomatickej práce generál Milan Rastislav Štefánik ktorý vďaka svojim kontaktom na vysokopostavených francúzskych politikov ,a iné významné osobnosti, propagoval myšlienku nutnosti vytvoriť nezávislý československý štát. Dôkazom toho je aj 19. október 1915, kedy v Paríži vyšiel tzv. manifest československej samostatnosti. Ešte významnejší míľnik nastal vo februári 1916, kedy bola oficiálne založená Československá národná rada.
Snahy o národné sebaurčenie boli samozrejme aj na našom území. Dňa 1. mája 1918 bola na slávnostnom zhromaždení obyvateľstva v Liptovskom sv. Mikuláši prijatá tzv. Mikulášska deklarácia, ktorá apelovala na sebaurčujúce právo národov, ako aj na ideu vzniku samostatného Československa.
Udalosti potom nabrali relatívne rýchly spád. Dňa 22. mája 1918 uznali právo československého národa na samostatnosť aj predstavitelia Veľkej Británie a o 8 dní neskôr bola v Spojených štátoch amerických oficiálne podpísaná tzv. Pittsburská dohoda, ktorú podpísali zástupcovia Českého národného združenia, Slovenskej ligy v Amerike a Zväzu českých katolíkov. Ústrednou postavou tejto udalosti bol neskorší prvý československý prezident a Slovák Tomáš Garrigue Masaryk.
Dokument ustanovoval spojenie Čechov a Slovákov v samostatnom štáte, pričom Slováci mali mať garantovanú relatívne širokú mieru samosprávy (napr. vlastnú administratívu, súdy, snem, slovenčinu ako úradný jazyk,…). Je ale nutné povedať, že dohoda spôsobovala po vzniku spoločného štátu mnohé spory, ba dokonca ju odmietol plne akceptovať aj Masaryk. Hlavným dôvodom nerozšírenia autonómie Slovákov zo strany Čechov bola podľa mnohých historikov najmä nemecká menšina (ktorých bolo viac ako Slovákov), ktorá by si po vzore Slovenska chcela takisto nárokovať široké samosprávne práva a to by postupne viedlo k rozpadu celého štátneho útvaru. Tomu prezident Masaryk chcel zabrániť za každú cenu.
Október roku 1918 bol mimoriadne politicky turbulentný. Dňa 18. 10. 1918 bola v americkej metropole Washington D.C. vydaná Deklarácia československej samostatnosti, ktorá prijala zásady o práve občana a človeka. Inak povedané, Československo sa prihlásilo k republikánskemu zriadeniu, pričom sa zaviazalo dodržiavať právne a demokratické zásady akými sú napr. sloboda náboženstva, svedomia, tlače, umenia či práva na zhromažďovanie sa. Prvému spoločnému štátu už tak nebránilo nič v ceste vzniku.
Naše snahy vyvrcholili dňa 28. 10. 1918, kedy sa ustanovil Československý národný výbor, ktorý prijal prvý zákon v podobe vyhlásenia vzniku Československej republiky. Právny prameň podpísali významné osobnosti ako Antonín Švehla (neskorší premiér), Vavro Šrobár (jediný Slovák, ktorý sa stal účastníkom vyhlásenia Československa a neskorší Minister pre správu Slovenska), Juraj Stříbrný, František Soukup a Alojs Rašín. Prvým predsedom vlády sa stal Karel Kramař a prvým prezidentom už spomínaný Tomáš G. Masaryk. Česi a Slováci tak začali písať svoju prvú spoločnú históriu uznávajúc pritom demokratické zásady a slobody človeka po vzore západných mocností.
Prečo si máme tento deň pripomínať?
Už dlhodobo sa prikláňam k myšlienke, aby bol 28. október oficiálne vyhlásený za štátny sviatok, podobne ako tomu je u našich západných susedov. V tento deň sa síce nezrodila samostatná Slovenská republika, ktorú si pripomíname na nový rok, avšak získali sme možnosť štátne a národne dozrievať v krajine, kde už sme sa nemuseli báť používať náš vlastný jazyk, mená a uctievať našu kultúru. Pre Slovákov vznik Československa znamenalo oslobodenie sa od násilnej maďarizácie, ktorá odmietala akúkoľvek rôznorodosť vo svojej monarchii. My, národ slovenský, sme mohli oveľa slobodnejšie dýchať a postupne budovať základy našej budúcej samostatnosti.
Či by dnes existovalo nezávislé Slovensko bez vzniku Československa v roku 1918 je otázne a netrúfam si na to podať odpoveď. História totiž nepozná slovíčko „keby“. Práve dnes, keď je slovenská spoločnosť názorovo veľmi rozdelená, by sme mali hľadať spoločné symboly ktoré nás spájajú a vznik 1. Československej republiky na čele s českým premiérom a slovenským prezidentom rozhodne takýmto symbolom je. Preto len márne krútim hlavou nad vyjadreniami niektorých slovenských vládnych politikov, ktorí odmietajú vyhlásenie tejto udalosti za štátny sviatok s argumentom: „Veď Slováci už majú sviatkov dosť, ekonomika by ďalším dňom voľna utrpela“. Je načase začať si vážiť takéto udalosti a momenty, aby sme si začali vážiť samých seba. Národná sebaúcta je totiž jedným z pilierov úspešnej spoločnosti.
Komentovať