Ako študentka som konečne využila tú výhodu, že si môžem uprostred týždňa povedať „idem do Tatier“ a jednoducho tam ísť. A to odporúčam každému, kto má podobnú možnosť. Lebo ísť cez víkend znamená kráčať v sprievode asi tak milióna ľudí, ale ísť cez pracovný deň? To je úplne iná liga. Prvýkrát po dlhom čase som mala pocit, že som v Tatrách sama, nie na hromadnej exkurzii.
Cieľ bol jasný – Chata pri Zelenom plese, v krásnej doline, kde sa dá pohodlne dôjsť aj v zime. Začali sme na parkovisku Biele vody, ktoré je, mimochodom, asi najdrahšou položkou celej túry. Naozaj mám pocit, že Tatry už rátajú s tým, že tam chodia ľudia s príjmom šejka. Ale dobre, zaplatili sme a išlo sa.
Úvod bol v hmle. Taká tá hmla, pri ktorej nevidíte ani to, či máte čisté topánky. Ale ako sme stúpali, presne ako podľa príručky „Ako funguje inverzia“, prešli sme z mliekarne do čistého slnka. A tu prichádza prvý tip: vždy si deň vopred pozrite live kamery. Keď vidíte, že hore je jasno a dole nie, a predpoveď sa drží, je to signál, že na druhý deň budete mať pekný výstup. Lacné, jednoduché a hlavne účinné.
Po príchode na chatu som mala presne jednu prioritu – jedlo. Objednala som si obrovskú parenú buchtu s lekvárom, ktorá plávala v masle tak poctivo, že by to schválila aj vaša babka. A ten výhľad z okna k tomu bol fakt za všetky prachy.
Cesta hore trvala asi dve a pol hodiny. Nič náročné, skôr dlhšia zimná prechádzka s krásnou bielou kulisou. V zime sa mi kráčalo lepšie v mačkách, takže kto ich má, určite ich zobrať. Nemusíte ich použiť, ale keď treba, veľmi to uľahčí život.
Ak teda máte možnosť, využite ten študentský luxus – choďte mimo víkendu, sledujte kamery, zabaľte mačky a nechajte sa prekvapiť, ako veľmi môže obyčajná túra pôsobiť, keď sa konečne nemusíte deliť o chodník s polkou Slovenska.
Komentovať