UNIVERZITA LITERATÚRY
Jedna radostná učiteľka slovenčiny mi po tejto besede povedala: „Vážim si, že som mala možnosť rozprávať sa o slovenskej literatúre s najväčšími odborníkmi. Počúvať ich vyjadrenia, postoje a názory je super. Je to to najlepšie, čo sa dnes mohlo stať.“ Mala pravdu. Beseda s vydavateľom Kolomanom Kertészom Bagalom s autorkami Danielou Kapitáňovou a Soňou Urikovou, ktorú moderovala Marta Součková, bola naplnená hlbokými a podnetnými myšlienkami. Riešila sa tvorba autoriek a súčasná slovenská literárna scéna. Vydavateľ Bagala všetkých intenzívne povzbudil k tomu, aby skúšali písať vlastné texty. A to pokojne aj do zásuvky. Po stretnutí s univerzitou literatúry mám skutočne chuť čosi napísať!
Peter Haľko
GELI
Na inscenácii ma fascinovalo, ako organicky bol do príbehu zakomponovaný tanec. Telo sa stalo komunikačným nástrojom – cez pohyb postavy vyjadrovali to, čo už slovami povedať nedokázali. Každý choreografický prvok mal svoj význam, každý pohyb niesol emóciu. Autorka hry výborne vystihla dynamiku kolektívu a psychologické prežívanie jednotlivca, ktorý sa ocitne na okraji. Predstavenie vo mne vyvolalo množstvo otázok. Inscenáciu Geli by malo vidieť čo najviac mladých ľudí. Mňa osobne zasiahla, prinútila zamyslieť sa a na konci aj ticho sedieť s pocitom, že som bola svedkom niečoho dôležitého.
Viktória Nováková
NORMALIZÁCIA
Normalizácia. Fúha. To boli asi slová, ktoré mi behali v hlave po záverečnej časti predstavenia. Zaujímavosťou tejto inscenácie bola (okrem mnohých ďalších vecí) jej kompozícia, ktorú tvorilo množstvo krátkych scénok. Tie na seba na prvý pohľad absolútne nenadväzovali, po hlbšom skúmaní však zistíte, že majú čosi spoločné. Poukázanie na chyby, zosmiešnenie či zveličovanie praktík a situácií súkromného, spoločenského aj politického charakteru.
Najviac osviežujúca pre mňa však bola krátka debata na konci predstavenia, keď herci objasňovali niektoré z prezentovaných scénok. Vznikali ich improvizáciou, čo dáva celému predstaveniu úplne iný charakter. Okrem iného sme sa dozvedeli aj o skutočnom význame trpaslíkov aj o tom, že názov predstavenia nemusí mať vôbec žiadnu súvislosť s obsahom inscenácie, čo v tomto konkrétnom prípade takisto môže alebo nemusí byť pravda. Krása alternatívneho divadla je predsa v tom, že mu každý prisúdi svoj vlastný význam.
Lucia Šarišská
A ČO VY TU TAK SAMA?
Názov performatívnej inštalácie, alebo krutá realita? Napriek veľkému záujmu o vystúpenie a jeho priamej výpovedi, som sa po ňom stretol s nepochopením odkazu. Tento bodyart dokázal ľahko rozhodiť citlivé povahy a rozhodne bol ťaživý pre ľudí, ktorí boli obeťami sexuálneho obťažovania. Vystúpenie slúžilo na zvýšenie povedomia o u nás často tabuizovanej problematike. O téme by sa malo viac rozprávať a aj toto predstavenie k tomu rozhodne prispelo. Diváci napäto sledovali dianie na javisku a pôsobili, ako by boli k nemu pripútaní. Myslím si, že autorka je odvážna, pretože otvorene ukázala divákom skúsenosti mnohých žien, ktoré sú nepríjemné a ťažko sa o nich hovorí.
Tomáš Marek
Komentovať