Všetky supiš veci
Fakt som nečakala, že na prvom predstavení APčka si vyzujem topánku a ponožku, z ktorej si spravím maňušku – psa Benyho. Toto interaktívne predstavenie ma maximálne vyviedlo z komfortnej zóny a chvíľku som bola v strese. Ale nebola som v tom sama, okrem mňa hlavná hrdinka zapojila aj ďalších – napríklad pedagógov. Koniec koncov, bol to veľmi príjemný zážitok.
My house is burning
My house is burning = my mind was burning. Inscenácia vo mne vyvolala veľmi zvláštne pocity, miestami až nepríjemné. Myslím si, že práve to bolo jej cieľom, niesla sa totiž v environmentálnej tematike. Atmosféra bola posilnená hudbou a mimikou herečiek. Pôsobilo to občas desivo.
Ivana Koreňová
Tri Timravine ženy
Obdivuhodný sólový výkon Tamar Lacsnéj v úlohe všetkých troch Timraviných žien vzbudzoval množstvo emócií: pozitívnych aj negatívnych v kontexte dobového spoločenského vnímania zobrazovaných tém a bolestí jednotlivých žien. Dej bol výborne prepojený aj s úlohou rozprávača, či komentátora, ktorý trefne porovnával hodnoty a pohľady na problematiku manželstva či na telesné postihnutie. „Všetky tri Timravine ženy milujú, no láska má pre každú z nich inú kvalitu a hĺbku.“ Monodráma mňa aj ostatných divákov skutočne vtiahla a ocitli sme sa tak v časoch, keď mali slová – láska, porozumenie, povinnosti – diametrálne odlišné významy, aké majú dnes.
Lucia Šarišská
Generácia Z: Zombies
Predstavenie mi ukázalo pohľad z viacerých strán na myšlienky, o ktorých spoločnosť diskutuje často s veľkou mierou nepochopenia. Kritizuje nedostatok empatie ľudí, ktorí tvrdia, že sa ich netýkajú témy ako vojna, toxická maskulinita, sexualita a iné. Na začiatku som uvažoval, či je vhodné, aby čisto mužské obsadenie prezentovalo sociálny komentár na tému feminizmu, ale neskôr sa predstavenie začalo venovať maskulinite a ďalším sociokultúrnym problémom. Vystúpenie divákov hlasno rozosmialo, ale donútilo aj k zamysleniu. Intenzívne som vnímal výber naratívov, ktoré aktuálne rezonujú v spoločnosti a veľmi ju rozdeľujú. V rozhovore po predstavení herci sami priznali, že majú diametrálne odlišné názory, ale aby ich dokázali zakomponovať do predstavenia, museli sa vzájomne počúvať, a to by sme mali robiť všetci.
Tomáš Marek
Amatéri
Alternatívnosť. Slovo, ktoré sa mi počas celej inscenácie vynáralo v mysli najčastejšie. Zatiaľ čo herci krvopotne predvádzali neuveriteľné akrobacie na stoličkách, nejeden divák sa zapotil pri vnímaní a interpretovaní toho, čo sa na javisku vlastne deje. Zrazu sme sa ocitli v roku 2164 a svet ovládla umelá inteligencia. Inscenácia neponúkla odpovede priamo, z predstavenia som odchádzala trochu zmätená s otázkou: ,,Čo sa práve stalo?” a nútilo ma to premýšľať nad rôznymi otázkami – a to je v dnešnej dobe vzácnosť.
Laura Lehetová
Ako študentka, ktorá sa každý deň snaží zvládnuť školu, prácu a pritom si nájsť čas aj na seba, ma inscenácia Amatéri Divadla DPM oslovila svojou témou. Hoci sa odohráva v roku 2164, v dokonalej budúcnosti riadenej umelou inteligenciou, pocit prázdnoty a zdanlivej bezcieľnosti sú až nepríjemne aktuálne.
Vizuálne a pohybovo bola inscenácia nesmierne silná. Herci pôsobili ako naprogramované postavy – každý ich pohyb bol úmyselne strohý, chladný a miestami až nepríjemne mechanický. Pocit odcudzenia ešte viac zvýrazňovala živá hudba, ktorá vytvárala klubovú atmosféru. Hravú, no inokedy až znepokojivo tichú, akoby išlo o výkrik do prázdna.
Oceňujem, že inscenácia neponúka jednoduché odpovede, ale pýta sa: Čo nás robí šťastnými? A čo ak máme všetko, ale stále necítime nič? Divadlo DPM sa nebojí hovoriť jazykom našej generácie, prináša súčasné témy a nebojí sa ani riskovať. V čase, keď kultúra často zápasí o pozornosť, inscenácie ako Amatéri ukazujú, že divadlo môže byť živé, odvážne a skutočne výpovedné.
Viktória Nováková
Ďalšie momenty z jednotlivých predstavení:
Komentovať