OPORNÝ BOD (?)
Pocity vyjadrené iba tancom a pohybovou kreáciou. Musím sa priznať, že k tancu osobne nemám nejako blízko a tento fenomén ma spoľahlivo obišiel. Napriek všetkému som si krátku inscenáciu Emy Vlasákovej užila so zatajeným dychom. Boj na hranici vonkajšieho a vnútorného sveta, neskôr hľadanie lásky a dôvery, všetko ohraničené a oddelené nielen páskami, nápaditým farebným osvetlením, ale aj diverzitou pohybov, tvárovej mimiky a využívaním hudobných prvkov.
Lucia Šarišská
Univerzita literatúry KRÁČAM SVETOM S VERŠOM
Soňa Pariláková je geniálna! To bola jediná vec, ktorá mi šla v hlave po skončení jej umeleckých prednesov a (na môj vkus) prikrátkeho vystúpenia. Musím sa priznať, že podobný pokoj, aký mi vo vnútri nastolila táto recitátorka, som nezažila už veľmi dlho. Na hodinu som sa tak v miestnosti ocitla iba ja, ona, jej upokojujúci tón hlasu a občasné zvuky píšťaly. Soňa je skutočne profesionálka každou svojou bunkou, a to nielen po technickej stránke. Môj priateľ sediaci vedľa mňa po jej vystúpení nenachádzal slová rovnako ako ja, a to naozaj nie je fanúšikom poézie. Každý detail: oblečenie meniace sa so zmenou recitovanej poézie, scénografia, výber citátov a básní, jednoducho všetko bolo pripravené a odprezentované s veľkou láskou, citom a desaťročnými skúsenosťami. Ďakujeme za dychberúci zážitok!
Lucia Šarišská
HEKUBA
Na inscenácii Hekuba ma najviac fascinovalo najmä to, ako tvorcovia prepojili príbeh dávnej vojnovej Tróje s moderným jazykom a výraznými tanečnými prvkami. Dynamická hudba v kľúčových momentoch vo mne vytvárala miestami až klubovú atmosféru. Úplne ma však pohltili silné herecké výkony a temné, emocionálne monológy. Nečakané použitie vulgarizmov v starovekom prostredí ma pobavilo a zároveň pôsobilo autenticky. V záverečných minútach som si nepokoj a zlo z predstavenia spojila s aktuálnymi udalosťami vo svete a zamyslela sa, koľko bolesti a straty je človek schopný uniesť, podobne ako hlavná postava Hekuba. Veta „A my sme vyplávali do nového a drsnejšieho sveta,“ vo mne rezonuje ešte dlho po skončení.
Natália Lazoríková
MONODRÁMA
Na večerné predstavenie Kamila Bystrického sme prišli s priateľom zvedaví – téma identity, slobody a vnímania reality znela sľubne a ja som dúfala, že sa nás Monodráma nejakým spôsobom dotkne. Nestalo sa. Namiesto toho sme sa obaja cítili trochu zvláštne – akoby sme sa ocitli vo svete, do ktorého nepatríme. Dlhé monológy, filozofické úvahy a fragmentované myšlienky v nás nevyvolali to, čo sme očakávali. Skôr sme len ticho sedeli a občas si vymenili pohľad, ktorý hovoril: „Strácam sa.“ Ale nuda sa postupne stala dominantným pocitom večera, a hoci sme si to nechceli priznať, obaja sme boli radi, keď zaznelo záverečné ticho. Možno sme len neboli správne publikum. Ale aj to je skúsenosť.
Viktória Nováková
LJUK: PERFORMATÍVNA POÉZIA
Na pódiu sa predstavil Ljuk, známy svojím štýlom a silnými témami. Jeho slampoetry boli energické, priame a bez zbytočných obalov. No priznám sa, vôbec to nebolo to, čo som od toho očakávala. Predstavovala som si to viac komickejšie. Moje pocity boli zvláštne miestami až trápne. Nešlo o to, že by to nebolo kvalitné. Technicky to malo všetko – rytmus, pointu, dôraz. Ale obsahovo to jednoducho nebolo pre mňa. Chýbal mi nadhľad, ľahkosť, možno aj kúsok humoru.
Viktória Nováková
Ďalšie momenty z jednotlivých podujatí:
Komentovať