Minule mi niekto povedal, že „život si treba vychutnávať“ a ja som si spomenul na nedeľný obed.
S polievkou sa podáva dôležité pravidlo. Byť ticho, aby sa dali zachytiť správy z rádia. Frustrácia zo sveta sa predžuje a večer pri telke sa strávi o niečo ľahšie. Smiech je tak niečo ako vegeta. Každý správny kulinár vie, že dobré jedlo sa zaobíde bez nej. Použitie sa považuje za útok. A tak som dostal úder po chrbte bez sprievodného komentára. Holé konštatovanie: „Už stačilo!“ Mastné okále od slz sklopujú zrak pred otcovou lyžicou. Len nech ma nezožerie. Pri obede je ticho podmienkou a detská radosť pod mienkou o slušnom správaní.
Už ráno sa ochotne nechám pozbaviť všetkých nestráviteľných častí, vnútorných ambícií, ktoré nie sú rodičom pochuti. A aby som sa lepšie zmestil do ich tlakového hrnca, do ich stiesnenej predstavy, rozporciujem sa. Komplexná osobnosť sa totiž varí dlhšie. A ak je pre ľudí, ktorí väčšinu dní trávia pozeraním televízie niečo dôležité, tak je to práve čas.
Keďže nie som dostatočne lahodný, musia byť použité aj iné suroviny. Pridá sa tak predstava o jedinom, najmladšom synovi, ktorý sa napriek narcistickému správaniu otca postará o svojich rodičov v dôchodku. Mrkvička posilní zemitý pohľad otca, že nato, aby bol dobrým rodičom, stačí byť rodičom. Do hrnca sa tiež nastrúhajú halušky o synovi, ktorý ostane žiť v Krásnej Lúke, aj keď ako alergik by sa mal od akejkoľvek lúky držať čo najďalej. V obci, ktorá nemôže mať výstižnejší názov. Ide totiž o vábivé miesto, v okolí ktorého nie je nič. To môže pôsobiť pokojne na obraze, no panicky, ak ide o obraz života po vysokej škole. Navyše sa zdá, že som za svoje bytie poodtrhával už všetky kvety a pri hre „ľúbi, či neľúbi“ zistil, že ja som ten, kto nemiluje. Dedinu či otca.
Môj život je ako nedeľný obed. Snažím sa nechať prázdny tanier, pohnúť sa od stola. Nestíham pritom vnímať, či mi vôbec chutí.
Komentovať