Dokáže divadlo vyjadriť, ako sa ozvena jedného výstrelu, ktorý zaznel v roku 1939, odrazila na námestiach v roku 1989 a znie dodnes? 17. november, ktorý je dvakrát poznačený krvavou škvrnou histórie, visí v kalendári ako prízrak. Pre jedných je symbolom pádu železnej opony, pre druhých slúži ako pripomienka toho, ako ľahko sa táto opona môže spustiť a pohltiť slobodu a životy.
17. november je štátnym sviatkom Slovenskej republiky, ktorý v roku 2025 stratil status dňa pracovného pokoja, ale nie svoju prenikavú silu. Silu, s ktorou vstupujete do dialógu, prekračujúc možnosti študentského divadla, ktoré sa púšťa do rekonštrukcie udalostí rokov 1939 a 1989, zanechávajúc pachuť nedokončeného boja za slobodu.
Ako inscenačne oživiť nielen historické dátumy, ale aj pulz dvoch epoch spojených tragickou niťou? Študentské divadlo Prešovskej univerzity sa rozhodlo prezentovať novembrové udalosti. Všetko sa odohráva na príznačnom mieste: na ulici 17. novembra. Happening prebieha na veľkom priestore – od starého internátu až po budovu VŠA. Diváci nie sú len pozorovateľmi, ale stávajú sa súčasťou divadelného súboru, protestujúcimi, spútanými reťazami neslobody. Ako keby sme sa preniesli do minulosti, do významného dňa – 17. novembra 1939, keď nacisti obkľúčili študentské internáty. Študentov vyviedli z izieb a odviezli do koncentračných táborov. Počujeme štekať psov, hrozby Nemcov a výkriky, plač ľudí.
A po toľkých modlitbách, po páde nacistického režimu, sa zdalo, že nastáva éra slobody… Vzápätí zaznie zvuk kladiva a kosáku. Presúvame sa do stredu nášho vysokoškolského areálu, tak ako plynie čas, prebiehajú udalosti, ktoré postupne vrú v srdciach československých študentov. Presne o pol storočia neskôr pražskí študenti opäť vychádzajú do ulíc a my sme dnes ich súčasťou. Ich spomienkové zhromaždenie je živým mostom cez čas, pokusom osloviť svedomie národa. Zapália sviečky na pamiatku tých, ktorí boli zastrelení a umučení, a toto tiché svetlo sa stáva iskrou, ktorá zapáli nežnú (zamatovú) revolúciu. Reťaz nás zomkýna: obete z roku 1939 dávajú morálne právo hrdinom z roku 1989. Do týchto reťazí sa dostávame aj my, študenti roka 2025.
Teraz sme sa úplne spojili s hereckým obsadením, dostali sme úlohu – zazvoniť kľúčmi tak, aby vznikol hukot – hlas porážajúci totalitu. Mladý osamelý hlas protestujúcej študentky, čistý a neistý, začína spievať prvé slová Modlitby pro Martu. Pieseň je zaklínadlo, zbraň proti strachu. A keď sa posledný tón rozpustí v chladnom vzduchu, nastane absolútne ticho. Ticho, ktoré ohlušuje, ticho, v ktorom je počuť tlkot sŕdc.
Divadelný happening Sedemnásť bezpochyby dosiahol svoj hlavný cieľ: v správnych momentoch vyvolával úprimné súcitenie, mrazivý strach a ten pocit spolupatričnosti, ktorý stiera hranice medzi divákmi a protestujúcimi na uliciach minulosti. Avšak práve táto sila ponorenia odhalila aj jeden problém. Na rekonštrukcii novembrových udalostí boli prítomní aj zahraniční študenti, ktorí ich vnímajú len ako kapitolu z učebnice dejepisu. Bez stručného, ale jasného kontextového komentára (či už v programe alebo v sprievodnom texte) hrozí, že silné symboly sa zmenia len na podivné pohyby tela a kulminujúce momenty na nerozlúštiteľné posolstvo. Divadlo historickej pamäti má povinnosť nielen ukázať, ale aj vysvetliť, stať sa mostom pre tých, ktorí tieto udalosti nezažili rok za rokom. Napriek tomu patrí Študentskému divadlu FF Prešovskej univerzity poďakovanie a uznanie, že pripomenulo 17. november ako Sviatok.
Olha Khutorna
Komentovať