Považujem sa za pomerne vášnivú cestovateľku a preskúmať najzaujímavejšie zákutia sveta je mojím veľkým, no zatiaľ nenaplneným snom. Viem je to veľmi originálne. Nikdy som sa však nepovažovala za milovníčku dobrodružstva, adrenalínu alebo stresu. Uprednostňujem skôr pohodlie a cestovanie autom, pri ktorom mám všetko pod kontrolou. To som si o sebe naplno potvrdila minulý rok v lete.
Začiatkom augusta sme s priateľom vycestovali na osemdňovú dovolenku do Katalánska. Išlo o našu prvú spoločnú dovolenku pri mori, prvé vycestovanie bez vlastného auta a po prvé, čo sme boli odkázaní len sami na seba. Môj priateľ je bohém a letenky kúpil v zľave v máji z posledných drobných na jeho študentskom účte. Bolo to samozrejme prekvapenie, pretože ja by som s ničím takým hlúpym pri triezvom rozume nesúhlasila. Som trochu control freak a mám rada veci do bodky naplánované, vyriešené a občas aj časovo rozvrhnuté. Keby ich nekúpil nikdy by ma do plánovania neprinútil. On sa postaral o výber destinácií a prepravu v nich, zatiaľ čo ja som zarezervovala ubytovanie a pripravila itinerár. Aj keď som si najprv myslela, že problémy, ktoré nás stretali sú dôsledkami jeho nedostatočného plánovania, neskôr som pochopila, že Katalánsko má asi menší chaos v doprave.
Prvý problém nás zastihol takmer okamžite po vystúpení z lietadla. Vítala nás neskutočná horúčava a nápis „Terminál 2“. Do odchodu nášho autobusu z terminálu 1 nám zostávala ešte hodina a tak sme sa výletným tempom prechádzali po letisku. To samozrejme iba do momentu, keď som si druhý terminál nahodila do navigácie a zistila, že sú od seba vzdialené hodinu a pol chôdze. Uznávam, že toto bola jednoznačne naša (Kubova) začiatočnícka chyba. Zatiaľ čo som ja zo zúfalstva hľadala letenky domov, Kubo situáciu riešil racionálne a shuttlebusom nás dostal na jednotku. Krízové riešenie situácii mu ide značne lepšie ako mne, ale kríza nebola ani zďaleka zažehnaná.
Do odchodu autobusu nám zostávalo asi 20 minút a my sme sa ocitli na trojposchodovom letisku, z ktorých každé malo prístavnú plochu pre autobusy. Jakub dal na svoj inštinkt a prešprintovali sme každé z nich. Na najnižšom sme objavili obrovskú stanicu s viac ako tridsiatimi zastávkami a nefunkčnou tabuľou odchodov a príchodov. Emočná horská dráha, na ktorú sme si však po pár dňoch v Katalánsku zvykli. Posledná a pre nás kľúčová informácia, ktorú sme o našom autobuse okrem terminálu a času odchodu mali bola značka „Plana“. Bezradne sme sa teda postavili k zastávkam a vyhliadali ho podľa nápisu. Hneď ako sme nápis zbadali, sa Kubo rozbehol za šoférom, podal mu nadšene doklad o zakúpení lístkov a ten nám ich vystavil. Šofér síce nerozprával anglicky, ale ani my katalánsky, takže sme mu to vôbec nezazlievali. Keď všetkých čakateľov vybavil, nastúpil sám späť do vozidla a aj s našou poslednou štipkou nádeje, autobusom Plana, odišiel. Nechápavo sme nasledovali skupinu ľudí presúvajúcu sa k inej zastávke o pár metrov ďalej, na ktorej krátko na to zastavil autobus s veľkou ceduľou “Tarragona”. A tak nás druhý šofér spoločnosti Plana s nulovou anglickou slovnou zásobou, ale s poriadnou dávkou entuziazmu bezpečne dopravil do našej cieľovej destinácie.
Cestou na hotel sme stretli zopár zastávok MHD. Odfotili sme si webstránku aj Qr kód, ktoré však neexistovali. A vzhľadom na to, že sme počas 5 dní žiadnu MHD nestretli sa dodnes domnievame, že ani tie neexistovali. V Tarragone však bolo vďaka Bohu takmer všetko okrem pláží na skok.
Prvé dni dovolenky sme k plážam a späť kráčali takmer hodinu. Túlali sme sa vždy cez iné uličky a na zopár z nich sme videli elektrické kolobežky. Otlaky na nohách nás prinútili si ich vypožičať. To, že sa v Katalánsku na kolobežkách jazdí po ceste a nie po chodníku sme zistili až keď nás z neho domáci začali vyháňať. Odhliadnuc od toho, že chodníky tam boli dvakrát širšie ako cesty si predstavte, že idete kolobežkou po kruhovom objazde. Tieto adrenalínové jazdy nám však šetrili energiu aj čas po zvyšok týždňa. Na jeho konci sme sa do Barcelony prepravili podobne ako z nej. Jednoducho sme nádejne na stanici vyčkávali prvý autobus Plana s ceduľou Barcelona. Ten meškal asi hodinu, no nás to vzhľadom na to, čo všetko sme v súvislosti s dopravou dovtedy prežili ani trochu neprekvapilo.
Môj pohár trpezlivosti voči lokálnemu dopravnému chaosu však pretiekol, keď sme pri obhliadke okolia nášho ubytovania zistili, že 3 najbližšie zastávky metra sú v rekonštrukcii. Funkčná zastávka bola vzdialená ďalších 30 minút chôdze, čo bolo od nášho bytu v centre ďalej, ako väčšina položiek v itinerári. Toto sme už miestnej doprave naozaj zazlievali, keďže sme si to overovali priamo v ich aplikácii. Na verejnú dopravu sme tak zanevreli a celú Barcelonu sme prešli pešo. Problém sme si ušetrili aj cestou taxíkom na letisko, ktoré sú asi jediným spôsobom dopravy, ktorý v Katalánsku aspoň trochu funguje.
Tento fejtón však píšem zo studenej vysokoškolskej lavice, ktorú by som okamžite vymenila za ten záhadný letiskový shuttlebus, meškajúce Plana autobusy, nebezpečné elektrické kolobežky aj peši-MHDčky brázdiace katalánske uličky ideálne v poriadnej horúčave. A rada, ktorú vám chcem prostredníctvom tohto fejtónu dať, je si do Katalánska zabaliť pevné nervy a pohodlnú obuv.
Autorka: Kristína Jenčová
Komentovať