Vianočné trhy v Prešove sú v plnom prúde a pýšia sa novými atrakciami, stánkami a vysokou návštevnosťou. Návštevnosť však nie je jediná vec na trhoch, ktorá je vysoká. Keď som pri platbe započula sumu šesť eur za dva malé punče, podotýkam nealkoholické, cítila som sa ako môj otec, ktorý dodnes prepočítava eurá na koruny. Mne ako 22-ročnému človeku sa síce kalkulačka v hlave neobjavila, ale hneď mi napadlo, že za takú sumu som si ešte pred pár rokmi kúpila plnohodnotný obed. Navyše, ten punč ma ani nezahrial. Nie preto, lebo mu chýbali potrebné percentá alebo pridaná láska zo strany predajcu, ale preto, lebo bol vlažný. A že vraj na východe nič nemáme, naše trhy ponúkajú vlažný punč, to sa len tak nevidí.
Po miernom sklamaní a tichej dohode v mojej hlave, že na punč už neminiem ani euro, som pokračovala ďalej v nasávaní vianočnej atmosféry. Keď máte nápoj v ruke, tak behajúce deti pripomínajú skôr kužele, ktorým sa človek snaží vyhnúť za každú cenu. Neviem, či tá snaživosť pramení z potreby ušetriť každú kvapku nápoja, alebo ide o snahu neoliať dieťa. Ak už sme pri deťoch, tak úprimne ľutujem každého rodiča, ktorý na trhy príde s dieťaťom, ktoré už dokáže rozprávať a neprestajne si žiada všetko, čo svieti alebo má viac farieb ako dúhová vlajka. Pri zdolávaní prekážkovej dráhy som započula, ako jedno z detí svojím rozmaznaným hlasom kričí: „Ale ja to chcem!“ Takúto vetu väčšinou sprevádza aj nervózny pohľad rodiča. Táto situácia nebola výnimkou. „Prestaň!“ reagoval nahnevane otecko. Z jeho tónu hlasu sa hneď dala vyčítať hanba spojená s vysokým tlakom. Malému decku asi nevysvetlíte, že to, po čom túži jeho srdce, je len predražená zbytočnosť, ktorá vám akurát tak spôsobí viac miesta v peňaženke a pokoj na desať minút. Lenže deti sú vybavené nepochopiteľnou výdržou, keď im ide o dosiahnutie svojho. Vianočné trhy sú preto ideálnym miestom na budovanie trpezlivosti. Týmto psychickým tréningom si neprechádzajú len deti, ale aj rodičia. Som si istá, že nie rodič si v hlave hovoril: „Už nikdy viac!“
„Už nikdy viac,“ som si hovorila aj ja, a to som ani nemala vedľa seba neposlušné dieťa. V mojom prípade najväčším problémom bol hlad. Ísť hladný na vianočné trhy skutočne nikomu neodporúčam. Dlhé rady, odmeraní predajcovia a diskutabilná kvalita jedla sú jedna vec, ale tie ceny! Nechcem vyznieť ako nejaký lakomec, ale šesť eur za klasický trdelník je na Slovensko naozaj priveľa. Táto cena sa nezdala prehnaná len mne, ale aj panej predo mnou. „Šesť eur? Nie je to nejako veľa?“ opýtala sa staršia pani predajcu v stánku. Ten to odignoroval lepšie ako niektorí politici rozpad našej krajiny a pokračoval s kamennou tvárou v svojej práci. „Neuveriteľné,“ dodala pani a odišla. Neviem síce, akú reakciu čakala, ale určite ju nepotešili ani ostatné ceny jedál, pri ktorých sa človek zamýšľa, či je na tom finančne zle, alebo či tie ceny určoval Rakúšan.
Každopádne, ja som radšej zvolila stratégiu pôstu a ako typický Slovák som v hlave všetko komentovala. Veď podnetov som mala na to viac než dosť.
Autorka: Sofia Štefaníková
Komentovať