„Väčšina z nás má len jeden príbeh. Niežeby sa nám v živote stala len jedna vec. Sú mnohé udalosti, o ktorých by sa dalo rozprávať mnoho príbehov. No len na jednom skutočne záleží, len jeden ozaj stojí za to, aby sme ho rozpovedali. Môj je takýto.“
Týmito vetami začína svoje rozprávanie hrdina románu Jediný príbeh anglického autora Juliana Barnesa. Casey má 19 rokov, skončil prvý ročník na univerzite a počas prázdnin má veľa voľného času. Rodičia ho zapíšu do tenisového klubu, kde zažije vlastný príbeh prvej lásky. Na rozdiel od väčšiny svojich rovesníkov sa však zamiluje do oveľa staršej ženy, 48-ročnej Susan Macleodovej, ktorá je manželkou a zároveň matkou dvoch dcér.
„Dostal som za partnerku Susan Macleodovú ktorá rozhodne nepatrila medzi Karolíny. Správne som odhadol, že už má po štyridsiatke. Vlasy mala zviazané stužkou, takže jej bolo vidno uši, no tie som si vtedy nevšimol. Mala biele tenisové šaty so zeleným lemom a výstrih jej zdobili zelené gombičky. Bola takmer vysoká ako ja, teda ak trochu zaklamem a pridám si zo dva centimetre, približne stoosemdesiat centimetrov.“
Román vás dostane svojou úprimnosťou. Opisuje veci také, aké sú — bez cenzúry a nechýbajú v ňom ani tabu témy. Štýl rozprávania je jednoduchý a dal by sa pripodobniť k „povinnému dielu“ J. D. Salingera, Kto chytá v žite. Spoločná črta hrdinov je v tom, že obaja majú svoje ideály, za ktoré by zomreli a sú mladícki drzí a úprimní, hoci o živote veľa nevedia. Casey sám priznáva, že je mladý, neskúsený a cynický, pričom sa tvári, že rozumie životu. Z dospelosti a dospelých má hrôzu a so svojimi rodičmi má problematický vzťah. A hoci študuje na univerzite, má pocit, že jeho vedomosti pochádzajú iba z kníh. Susan má vedomosti zo života, a tak sa obaja dopĺňajú.
Jazyk knihy je priamy, niekedy až ironický. Takto je poňatá aj scéna, keď Casey prichádza do domu Macledovcov a stretáva muža, o ktorom si myslí, že je záhradník. Susan mu neskôr vysvetľuje, že ide o jej manžela. Tá ho zas posmešne volá Pán S.N. — Slonia noha, kvôli veľkosti jeho nohavíc. Prezývky si zaslúžili aj obe Susanine dcéry vďaka svojej „ofučanosti“.
Príbeh je rozdelený na tri časti a je rozprávaný postupne v prvej, druhej a tretej osobe. Ide o retrospektívu hlavného hrdinu. Prvá časť knihy sa síce orientuje na krehký vzťah milencov a počiatočnú zaľúbenosť, ale život je nepredvídateľne predvídateľný a každý príbeh nie je iba jednoduchý. Hoci by si Casey chcel pamätať na všetko len v dobrom, nedá sa to. Počas knihy dospeje. Už to viac nie je neskúsený 19-ročný chlapec, ale muž na sklonku svojho života, v ktorom spomienky na lásku vytvárajú hlbokú a nezmazateľnú stopu. Vníma ju ako najdôležitejšiu vec na svete, o ktorej nemusíte vedieť, aký má tvar, farbu, hmotnosť či hranice.
„Prvá láska vám zmení život navždy. Dnes to viem s istotou. Možno neprekoná nasledujúce lásky, no každá ďalšia láska bude ňou ovplyvnená. Môže poslúžiť ako vzor alebo ako odstrašujúci príklad. Môže zatieniť nasledujúce lásky alebo môžu ony vďaka nej byť ľahšie a lepšie. No niekedy prvá láska popáli srdce tak, že ktokoľvek sa ho v budúcnosti vydá hľadať, nájde len jazvy.“
Jediný príbeh je kniha o mnohých podobách lásky. Vplyvom rutiny a ďalších okolností sa môže zmeniť na nenávisť či hnev, ale stále stojí na začiatku každého príbehu, ako aj na jeho konci, a formuje naše správanie a životy.
Tomáš Fedorko, kníhkupec v Artforum Prešov: „Vždy, keď premýšľame nad svojím príbehom lásky, teda tým jediným, na ktorom záleží, často sa neubránime dojmu, že oproti príbehom ostatných ľudí je omnoho zaujímavejší. Je predsa náš. O to väčšie je ale naše prekvapenie, ak narazíme na príbeh lásky, ktorý nie je náš, no napriek tomu v nás nielen zarezonuje, ale aj zanechá stopu. Taký je aj Barnesov Jediný príbeh. Nie je náš, ale mnohí z nás by si želali, aby bol.“
Knižná recenzia vyšla v spolupráci s kníhkupectvom Artforum Prešov
Komentovať