Seminárne práce a domáce úlohy patria medzi základné nástroje vzdelávacieho procesu už dlhé desaťročia. Ich cieľom je rozvíjať analytické myslenie, samostatnosť a schopnosť študentov aplikovať získané poznatky na konkrétne zadania. Avšak v posledných rokoch sa stali predmetom diskusií nielen pre ich efektivitu, ale aj pre rastúci vplyv technológií, (samozrejme) najmä umelej inteligencie, na ich tvorbu a hodnotenie. Budúcnosť akademických noriem je preto otázna a neoddeliteľne spojená s technologickým pokrokom.
Tradičné školské práce a domáce úlohy narážajú na problém minutia sa svojho účelu. Síce majú študentov viesť k hlbšiemu pochopeniu témy, mnohí ich však vnímajú len ako povinnosť. To vedie k „odfláknutej” práci, kopírovaniu informácií z internetu či k využívaniu hotových riešení bez skutočného pochopenia obsahu. S nástupom umelej inteligencie sa toto nebude dať zastaviť akýmkoľvek spôsobom a ani kontrolovať (nejaké snahy sa môžu vyvinúť, ale v praxi je to úplne jedno). Umelá inteligencia generuje texty, rieši matematické úlohy či vytvára prehľadné grafy pri minimálnom úsilí človeka — čo viac si počas školského života želať? Prečo by sa študent snažil písať zložitú analýzu sám, keď mu AI poskytne hotový produkt za zlomok času?
Pri diskusii o budúcnosti písomných študentských prác v spojení s umelou inteligenciou sa často objavuje otázka hranice medzi legálnym využívaním technológie a podvádzaním. Riešenie problému by mohlo spočívať v zmene nášho pohľadu na problematiku. Namiesto toho, aby sme sa zameriavali na samotný produkt, teda napísanú prácu alebo vyriešené domáce zadanie, by sme mali klásť dôraz na proces učenia. To znamená, že počas vyučovania by učitelia mali riadiť študentov, aby dokumentovali svoje kroky a vysvetľovali svoje myšlienkové pochody pri zadávaní pokynov pre AI. Dôraz by sa mal klásť na rozhodovanie sa pri výbere poskytnutých informácií a diskusiu o tom, ako im AI pomohla dosiahnuť cieľ. Výsledkom tak môže byť, že sa ju žiak naučí lepšie používať a vedieť v nej pokročilo navigovať.
Niekto by mohol relevantne namietať, že kvôli tomu domáce úlohy a seminárne práce môžu stratiť svoju pôvodnú podstatu a mal by úplnú pravdu. Doba však ide dopredu a technologický pokrok dáva najavo množstvu inštitúciám (nielen školstvu a jeho normám), že možno je na čase potreba započať nie čiastočnú, ale úplnú transformáciu niektorých noriem.
Budú študenti AI používať? Áno. Má zmysel vytvárať prostredie alebo stanovovať podmienky, kde sa s tým nebude naplno počítať? Odpovedzte si sami, ale podľa mňa je odpoveď už nejaký čas zrejmá. Ak sa školstvo postaví k otázke umelej inteligencie tým, že sa jej bude snažiť oponovať, alebo vyhýbať namiesto jej plnej integrácie tak, aby to bolo študentom nápomocné, je to vopred prehraný boj. Keď bol problémom len internet, počúvali sme vety typu „nepíšte mi nič z tej Wikipédie“. Akoby toto naozaj fungovalo. Avšak, aké vety sa budú používať pri simulovanej inteligencii, ktorá dokáže produkovať originálne texty, tvoriť a ktorej kapacita uchovávania a analýzy dát je bezprecedentná?
Komentovať