Sedíme na chodbe pred aulou, kde sa bude konať skúška. Toto je tretia za deň a všetky fyzické a morálne sily ma už dávno opustili. Mne sa trasú ruky od zimy a kamarátke od vzrušenia. Kým sa zabalím do šálu a navlečiem si rukavice, ona pije koreň valeriány. Vedľa nás sedí náš spolužiak. V rukách drží celý blok poznámok formátu A4 a kópie strán z kníh, ktoré vidím prvýkrát. Medzitým učiteľ mešká už 20 minút. Kamarátka vytiahne mobil a začne sledovať videá s mačkami na Instagrame.
„Vieš, vždy mi to pomáha uvoľniť sa. Chceš si to pozrieť so mnou?“
Ja, nanešťastie pre ňu, úctivo odmietam a zatváram oči v nádeji, že osem hodín zdravého spánku nahradím piatimi minútami driemot.
Pán doktor sa objaví spoza rohu a ako Mojžiš vedie zvyšok skupiny. Sebavedomo vykročí k dverám a siahne po kľúči, keď náhle zvolá:
„Presne tak, nepriniesol som vám testy! Počkajte ešte päť minút, vytlačím to.“
Jeho kancelária je v inej budove na najvyššom poschodí na konci chodby…
Pozerám sa na unavené tváre svojich spolužiakov a počúvam ich rozhovory. Dievča z posledného ročníka, ktoré opakuje predmet, sa chváli svojimi ťahákmi. Vytvorila knihu vo veľkosti nechtu, na ktorej prečítanie je potrebný mikroskop. Na druhej strane chlapci pristupovali k príprave originálnejším spôsobom.
„Pripravoval si sa?“
„Na čo?“
„Čo tým myslíš? Skúška.“
„Aha, pred spaním som si dal pod vankúš svoje poznámky.“
„Urobil si si poznámky? Oj, šikovný.“
V duchu sa cítim vinná, že som si len prečítala tie svoje a nedala som si ich ani pod vankúš, ani pod paplón. A dokonca aj z tých ťahákov mám na dlani len jeden dátum, ktorý sa mi už z polovice zmazal pri pokusoch zahriať si ich. Nabudúce to budem brať oveľa vážnejšie a napíšem si poznámku na vnútornú stranu ruky.
Konečne vchádzame do priestrannej auly, ktorá je ešte chladnejšia ako chodba. Všetci si sadajú prakticky do jedného radu, napriek hromade prázdnych sedadiel. Som hrdá na kolektívny duch našej skupiny. Učiteľ chvíľu čaká, kým si odložíme veci a sadneme si.
„Píšeme v susednej asi, tam je teplejšie.“
Opäť je tu veľa zbytočného pohybu, všetci sa pomaly zbierajú a odchádzajú do druhej miestnosti.
A v druhej miestnosti je, samozrejme, oveľa teplejšie, ale sedieť v nej je tiež veľmi nepohodlné. Medzi stolom a mojím telom je vzdialenosť päť centimetrov a ja musím stráviť niekoľko nasledujúcich hodín v uhle 90 stupňov s nohami zastrčenými pod stoličkou, pretože pod samotným stolom nie je prakticky žiadny priestor. Pán doktor sa vracia do svojej kancelárie, pretože tentoraz si zabudol papiere, na ktorých budeme písať svoje odpovede. Máme ešte pár minút na diskusiu o dobrom obede v jedálni a o zle odhrnutom snehu na parkovisku pred fakultou.
Keď sa dlho očakávané testy s vytlačenou stranou dolu ocitnú na našich laviciach, učiteľ nám začne vysvetľovať všetky dôležité a nebezpečné body týkajúce sa vypĺňania testu.
„Do riadku pre meno a priezvisko napíšeme meno a priezvisko. Nevypĺňajte riadok s výsledkami, napíšem ich sám… Čo to hovoríte? Áno, môžete písať na druhej strane, ale ak chcete, dám vám ďalší papier… Čože? Áno, môžete písať čiernym perom, ale ak chcete, dám vám modré.“
Otáčam test…
Komentovať