Vo štvrtok 19. marca 2026 sa v centrálnej študovni Univerzitnej knižnice PU uskutočnila prezentácia najnovšej publikácie Jaroslava Vencálka s názvom Medzi neistotou a nádejou. Podujatie, ktoré zorganizoval Inštitút politológie Filozofickej fakulty PU, nebolo len bežným predstavením knihy, ale skôr hlbokou sondou do krízy súčasnej spoločnosti.
Dnešná doba je nestabilná. Stačí si ráno otvoriť správy a človeku napadne: „Už zasa?“ Na túto neistotu môžeme reagovať buď negativizmom, alebo nádejou. Profesor Vencálek sa prikláňa k nádeji, no zároveň nastavuje spoločnosti zrkadlo. Pýta sa, prečo venujeme miliardy na to, aby sme talenty tlačili po kariérnom rebríčku, ak sa na jeho vrchole aj tak cítia prázdni. Sú naše diplomy dôkazom kreativity, alebo len potvrdením, že vieme poslušne sedieť a prikyvovať systému, ktorý žiada len nekonečný ekonomický rast?
Často podliehame nebezpečnej predstave, že svet už dosiahol svoj cieľ a iná cesta ako tá dnešná neexistuje. Akoby história skončila a my sme len pasažiermi vo vlaku, ktorý ide jedným smerom. Táto strata zmyslu pre dejiny nám bráni predstaviť si, že by veci mohli fungovať inak – lepšie a ľudskejšie.
V tomto informačnom chaose sa navyše stáva, že naše postoje sú dôležitejšie ako fakty. Fakty si totiž každý vysvetlí po svojom, ale naše názory nás často uzatvárajú do bublín. Ak potom narazíme na niekoho s iným pohľadom, neberieme to ako obohatenie, ale ako osobný útok. Strácame ochotu diskutovať a radikalizujeme sa, čím sa vzďaľujeme od reality.
Riešenie podľa Jaroslava Vencálka nespočíva v dotáciách či grantoch, ktoré majú zmeniť naše myslenie „zvonku“. Skutočná zmena musí prísť zvnútra – cez posilňovanie motivácie k vzájomnej spolupráci a spolupatričnosti. Ako kedysi povedal T. G. Masaryk: „Demokracia je diskusia.“ Znamená to, že by sme sa mali riadiť rozumnými dôvodmi, nie násilím, a rešpektovať druhého ako partnera, nie ako prostriedok k cieľu.
Európa by mala byť zjednotená, ale nie jednotvárna. Cieľom je spájať sa, no zachovať si pritom svoju jedinečnosť a „ducha miesta“. Na záver prezentácie zaznela krásna myšlienka od Exupéryho: „Nič nenahradí čas potrebný na to, aby dozreli hrušky alebo aby boli vychované deti.“ Aj naše postoje a spoločnosť potrebujú čas a trpezlivosť, aby sme sa od neistoty posunuli k skutočnej nádeji.
Komentovať