Vlastná tvorba

Môj názor: Cestovanie s vozíkom? Len na objednávku

Vlak - ilustračná fotografia (Zdroj: pixabay.com)

Bolo tomu už takmer rok, čo som necestoval z Prešova domov vlakom. Vôbec mi to nechýbalo, ale muselo to opäť prísť. Aj vďaka tomu sa s vami môžem podeliť o zážitok a zamyslenie sa, ako vlastne funguje dnešná spoločnosť.

Pre predstavu. Domov som cestoval v piatok a kedže som na vozíku, riešiť som to musel od pondelka. Začína to zaslaním e-mailu na Železničnú spoločnosť Slovensko, v ktorom ich musím informovať, že budem cestovať vlakom a poprosiť ich, ak by to bolo možné, aby na trasu Prešov — Humenné zaradili nízkopodlažný vlak, alebo ak chcete, ten nový, kde nie sú schody. Keď si myslíte, že tu to končí, odpoveď je jednoduchá: nie.

Emailom to začína…

Ako študent máte naplánovaný takmer každý deň, škola, povinnosti, ale aj odchod domov na víkend. Celý týždeň som však v neistote, kedy a či vôbec sa mi z kontaktného centra ozvú a oznámia mi, či moja preprava bude možná alebo nie. Vo štvrtok poobede mi príde email, áno stanica v Prešove je vyrozumená, bude tam radená súprava, akú potrebujete.

V piatok idem domov, konečne. Nie som zvyknutý byť v škole do piatku. Prídem na stanicu, kde si chcem kúpiť mesačník. Zo skúseností viem, že pri kúpe vždy musím poprosiť, aby pani za prepážkou zavolala pánovi, ktorý má kľúče od plošiny, vďaka ktorej sa pohodlne dostanem na svoje nástupište. „Zadali ste objednávku? Ak áno, oni o vás vedia a prídu sami, nebudem im volať,“ znela odpoveď panej pri pokladni, ktorá zjavne mala ťažký týždeň.

… a telefonátom to končí

Samozrejme, že na mňa zabudli, a keďže ma už tlačil čas, vzal som osud do vlastných rúk, teda telefónu a zavolal som priamo do kancelárie železničnej stanice v Prešove s prosbou o odomknutie plošiny. „Zadali ste objednávku?,“ pýta sa ma pani na telefóne. Opäť som povedal, že áno a pani na druhej strane linky mi povedala, že už tam posiela človeka.

Vyše dvojhodinovú cestu vlakom som prežil počúvaním hudby a podcastov, ale taktiež rozmýšľajúc nad otázkou: Čo by sa stalo, keby som im v pondelok ten email neposlal? Veď ak mám kamaráta, kamarátov, ktorí by ma vedeli dostať trebárs aj do tej starej „mašinky“, vážne by mi neprišli odomknúť tú plošinu? To sa vážne nemôže človek na vozíku ráno zobudiť a rozhodnúť sa vďaka svojím kamarátom, ktorí sú ochotní mu pomôcť, cestovať kam len chce?

Sedliacky rozum pomohol aj tomuto pánovi, ktorý sa takto popasoval s mnohými taškami pri cestovaní (Foto: Dominik Cenkner)

Niekedy stačí prepnúť na zdravý sedliacky rozum a robiť veci takto a nie podľa striktných noriem, ktoré hovoria o tom, že človek na vozíku, ak chce cestovať vlakom, musí aspoň dva dni pred cestou informovať o preprave železnicu. Zatiaľ je to však v nedohľadne. Žiaľ.

________________________________________________________________________________________________________________

Za názory prezentované v tejto rubrike v plnej miere zodpovedá študent, ktorý ich publikuje. Prešovská univerzita za tieto názory nenesie žiadnu zodpovednosť. V prípade prezentovania názorov, ktoré sú v rozpore so zákonmi Slovenskej republiky, resp. budú neoverenými informáciami škodiť dobrému menu Prešovskej univerzity môže univerzita podniknúť potrebné opatrenia voči danej osobe. 

Avatar

Dominik Cenkner

Čo by som vám o sebe prezradil? Milujem medicínske seriály. Ak práve nebudem vo svojom voľnom čase nejaký pozerať, určite budem na nejakom podujatí, ktoré organizuje Prešovská univerzita, aby som vás, študentov, informoval o všetkom dôležitom.

Komentovať

Komentovať

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Instagram

Something is wrong.
Instagram token error.