Milujem tieto ranné skoré vstávania o štvrtej. Vyrážam do školy, ako inak, ekologicky, mestskou hromadnou dopravou. Avšak aj napriek tomu, že Košice sú druhým najväčším mestom na Slovensku a človek by povedal, že hromadná doprava v nich nie je ako v Krompachoch (čiže žiadna), tak sa predsa toho autobusu nedočkám. Nie preto, že by sme nemali autobusy, ale preto, že nemáme šoférov. To by stále nebol až taký problém, keby to nám, pracujúcim študujúcim občanom, dali vedieť, aby som si nemusela na prvej hodine vymýšľať príbeh o tom, ako som zachraňovala mačiatko na strome, a preto zase meškám. Áno, milujem tieto rána a som presvedčená, že nie len ja, hlavne po tom, čo počujem výhražné telefonáty na dopravný podnik od ľudí okolo, ktorí stoja tridsať minút v príjemných mínus desiatich stupňoch Celzia v príjemnom studenom vetríku.
Príchod na stanicu je vždy veľmi uspokojivý. Sprevádza ho ranné jazykové okienko s bojom o prežitie, keď sa boríte v dave maďarsky hovoriacich občanov z Moldavy nad Bodvou a neviete, či ste na stanici v Budapešti alebo v Košiciach. Potom prichádza milá pani, ktorá sa celé dni prihovára k čakajúcim cestujúcim a oznamuje im nečakanú novinu, že vystoja ešte väčšiu dieru ako doteraz. Jediným pozitívom je iba teplota mínus päť stupňov Celzia, ktorá vystriedala mínus desiatku.
Po hodine meškania sa konečne dočkáme vlaku. Je úžasné, že pri cestovaní človek pobudne dlhšie na stanici ako v samotnom vlaku, keďže cesta do Prešova trvá iba 40 minút. Vo vlaku si uvedomím, že nemám kúpený lístok, ktorý mimochodom stojí až 0 eur a vôbec som nemala čas si ho zakúpiť, však? Moja chyba. Na to je už neskoro, pretože pán sprievodca stojí pri mne a pýta sa: „Lístok?“ V strese mu vysvetľujem, že síce nemám lístok, no mám ISIC kartu, čo znamená, že som študent a mám mať dopravu zadarmo, a tak sa ho opýtam, či si ho viem kúpiť u neho na mieste. Odpovedá: „Slečna, to sa, bohužiaľ, nedá, pretože zľavu si viete uplatniť len na stanici alebo v aplikácii, takže to bude v plnej sume 2,10 €. „Tak kartou, poprosím.“ Na to mi pán sprievodca odpovedá, že to nie je možné. Uvedomím si, že keďže hotovosť nemám, vyhrávam lístok na návštevu Kysaku, čo bola najbližšia zastávka. Našťastie ma pán vedľa zachráni a zaplatí to za mňa. Vraj som mu sympatická, no čo už.
Som nesmierne vďačná Železničnej spoločnosti Slovenska, že aj napriek tomu, že som študentka a mám mať vlaky zadarmo, ich zadarmo nemám, ak si nekúpim lístok s nulovou hodnotou. Dobrý nápad Slovensko.
Autorka: Klaudia Kašperová
Komentovať