Po ukončení tohtoročných zimných olympijských hier sa od 6. do 15. marca 2026 konali na rovnakom mieste v Taliansku aj zimné paralympijské hry. Slovensko na nich reprezentovalo 24 zdravotne znevýhodnených športovcov vo všetkých šiestich disciplínach. Medzi nimi bola aj zjazdová lyžiarka so zrakovým postihnutím Alexandra Rexová. Tá si z hier priniesla 3 bronzové medaily. V dvoch medailových disciplínach bola jej navádzačkou Sophia Polák. Sophia je študentkou Fakulty manažmentu, ekonomiky a obchodu Prešovskej univerzity v Prešove.
Ako dlho sa už venuješ lyžovaniu? Venovala si sa mu v minulosti aj ako jednotlivec?
Zjazdovému lyžovaniu sa venujem od 5 rokov. Približne 12 rokov som lyžovala sama za seba, 7 rokov som reprezentovala Slovensko a asi pred 2 rokmi ma kontaktovala Saška a spýtala sa, či by som s ňou nechcela lyžovať ja. Prikývla som jej a dnes jej robím navádzačku. Na nejaké svoje preteky však ešte chodím, ak sú napríklad majstrovstvá Slovenska, ale všetok čas sa už snažím venovať práve navádzaniu.
To som sa práve chcel spýtať hneď ako ďalšiu vec, ako teda to celé vzniklo? Poznala si sa s Alexandrou osobne už predtým?
Spoznali sme sa cez instagram. Ona si ma ako prvá našla, napísala mi. Zozačiatku som ešte pretekala za seba, nemala som na to čas a viackrát som ju odmietla. Po poslednej sezóne, keď som absolvovala aj preteky Svetového pohára v Jasnej, som sa pre jej ponuku rozhodla, aj na základe toho, ako to funguje na Slovensku s financovaním športu.
Čím je rola navádzačky špecifická a čo napríklad musíš urobiť, aby tvoja partnerka nespadla alebo aby si ju niečím nezmiatla?
My komunikujeme cez vysielačky, tzv. intercomy, ktoré máme zabudované v prilbách. Ja jej dávam všetky pokyny. V prvom rade musím dávať pozor na seba, aby som nenarazila do brány, ďalej musím dávať pozor na Sašku a kontrolovať si ju, otáčať sa za ňou. Tiež musím stále vedieť, čo sa nachádza na trati, aby som jej to vopred vedela odkomunikovať. Napríklad na trati v Cortine boli rôzne hrbole, zákruty, takže som musela presne vedieť, kde sú, aby som ju na to upozornila.
Ako vlastne vidí tvoja partnerka?
Saška má poruchu centrálneho videnia a vidí len asi na 5%. Veľmi jej prekážajú tiene, pretože v nich vidí ešte menej. Ak sa na trati napríklad zmení svetlo alebo vojdeme do tieňa, musím byť pri nej čo najbližšie. Aj ona musí byť na to pripravená a musíme sa navzájom strážiť ešte viac.
Ako sa ti s Alexandrou spolupracuje?
My sme si vekovo podobné, tak si rozumieme veľmi dobre. Medzi sebou máme kamarátsky vzťah. Spolupráca medzi nami a s trénerom je veľmi dobrá. Saška rozumie pokynom, ktoré jej dávam, a snaží sa ich plniť, takže za to som rada.
Alexandra Rexová štartovala na paralympiáde v piatich disciplínach, ale v troch z nich mala aj druhého navádzača. Ako je to možné, dovoľujú to pravidlá?
Áno, povolili nám to. O tom rozhodol tréner, ktorý mal pocit, že druhý navádzač bude lepší na technické disciplíny a ja na tie rýchlostné.
S akými cieľmi ste cestovali na hry?
S tými najvyššími. Chceli sme ukázať to, čo vieme a to čo sme natrénovali. Nešli sme tam skúšať žiadne nové taktiky. Myslím si, že sa to podarilo. Prišli sme na štart, pustili sme sa dole a predviedli jazdu, ktorú sme vedeli. Áno, boli tam aj chyby, tie sme sa ale snažili rýchlo opraviť a eliminovať. Saške som povedala, že do toho ideme naplno a že to buď cinkne, alebo nám to nevyjde.
Vy dve ste však získali dve bronzové medaily, v zjazde a v super-G, ako to teda hodnotíš?
S druhým navádzačom získala Saška ešte jednu bronzovú medailu a dve štvrté miesta, ale ja naše výsledky hodnotím úžasne. Myslím si, že lepšie nám to ani nemohlo vyjsť. Očakávania boli najvyššie práve v zjazde a slalome, kde sa to napokon podarilo a za tie zvyšné výsledky sme veľmi rady.
Ako sa spalo a bývalo v paralympijskej dedine?
Super, mali sme veľmi dobrú izbu. Trošku sme sa síce obávali, pretože každý vravel, že je to veľmi malé. Ale my sme mali priestoru dosť, a to dokonca až tak, že sme si tam „pozvali“ na pár nocí aj tretieho člena – austrálskeho emu (smiech). To bola taká socha, ktorú si austrálski športovci priniesli so sebou na preteky, ako talizman. Na hrách sa nebýva v žiadnych hoteloch alebo penziónoch, ale v unimobunkách, ktoré na miesto prinesú niekoľko dní predtým ťažké stroje. (Išlo o pokračovanie tradície kradnutia emu – po prvom „prípade“ z Paríža 2024. Táto vtipná udalosť prešla aj austrálskymi médiami, pozn. red.)
Už sa síce blížime k jarným mesiacom, ale čaká teba či tvoju partnerku ešte v blízkej dobe nejaké podujatie?
Spoločne so Saškou sme sezónu už ukončili, ale ja mám ešte v pláne sa zúčastniť na majstrovstvách Slovenska v Jasnej. Možno aj na Štrbskom plese, tam tiež budú preteky.
Si študentkou 2. ročníka bakalárskeho stupňa študijného programu obchodný manažment a marketing na Fakulte manažmentu, ekonomiky a obchodu PU. Je náročné skĺbiť kariéru športovkyne so štúdiom na vysokej škole?
Na to som zvyknutá už od mala, keď som začala s lyžovaním. Mala som to tak aj na základnej škole, aj na strednej a mám to aj tu, na vysokej. Mám individuálny študijný plán, v škole musím byť na šiestich hodinách z každého predmetu. Náš učiteľský zbor je však úžasný a chcela by som sa im poďakovať za to, že mi vo všetkom vyhovejú a s ničím nemám na škole problém.
Komentovať