V podzemnom podniku mesta s vitalitou podzemného človeka (pozn. autora v Prešove) sa stretli nádejní, no zatiaľ nenájdení stand-up komici. Poznámka č. 2: Správne vyznenie takéhoto slovného spojenia docielite výhradne jeho interpretáciou s filanovským úškrnom. Surovo pôsobiace steny tvorené kameňmi à la, čo vyplavila miestna rieka, sú v objatí s bohatou vrstvou malty. Na chudobnejších miestach ju alternuje žuvačka či nejaký ten obal od sladkosti. Izolácia pred chladom, vkusom a čistotou. Dvojica si štrngá pohármi, humor steká po okrajoch (trápna, drzosti, vážna, prosto všetkého, čo komik nechce) a za vysychajúceho smiechu sa Jonáš chystá predviesť svoj ďalší vtip.
„Tento som vymyslel v čakárni u lekára. Počúvaj… Takto pred troma rokmi dostal dyslektik Tomáš rakovinu. Dnes slávi jej tretie nádoreniny!“
Jonáš sa rozosmial ako človek, ktorý očakáva rovnakú zvukovú odozvu. Sebavedomo, bez pochybností. Marek však opätoval len rozpačitý úsmev.
„Okej, chápem princíp toho vtipu, ale… Vieš aj môj známy má rakovinu. Možno, keby si to nahradil inou chorobou. Navyše, také niečo sa neoslavuje, vtip teda nie je taký jednoznačný, trefný…Znie to skôr absurdne“
Mierne pozdvihnuté kútiky a pokojná, takmer ekumenická rétorika. Jonáš sa rozhodol štylizovať do postavy otca, ktorý je empatický voči neznalosti svojho syna, ba priam si ju užíva.
„Chápem, samozrejme… no narodenie je tiež istou formou tragédie a predsa sa pri nej vyťahujú poháriky. I keď sa tak nad tým zamyslím… tie ani nemusia byť znakom úprimnej slávnosti života. Rodinné oslavy totiž obsahujú aj stretnutia ľudí, ktorí vzťahy neudržiavajú, ale snažia sa zachovať ich ideálny obraz. V praxi ide o mechanické podanie ruky a gratulácie bez osobného faktoru. Poháriky sú tak skôr kamuflážou. Kto pije s rodinou, ten je jej členom, udržiava ducha kolektívu, skrýva sa skutočnosť, že na emočné spojenie často nie je dôvod. Rodinní príslušníci, ktorých tváre sa nám pripomínajú len kvôli vynúteným pseudo-oslavám, nedisponujú dostatkom spoločných chvíľ potrebným na vytvorenie puta s aktuálnym oslávencom. Ich priania sú tak charakteristické všeobecnosťou. A ak túžime po vyprázdnených želaniach, môžeme vytvoriť konkurz, pozvať náhodných ľudí, vybrať z nich prvých piatich (počet môže byť ľubovoľný), dať sa im naučiť elementárne základy blahoželania a nakoniec ich pozvať na narodeninovú oslavu. Dajú nám totiž to isté ako niektorí cudzinci z našej rodiny. A to je, predstav si, realita a tiež býva absurdná. Ale, aby som neodbiehal, uznávam, rakovina sa vôbec neoslavuje. No ak ju náhodou dostaneš ty, tak verím, že tvoje okolie bude praskať konfety, lebo každý tajne dúfa, že konečne zomrieš!“
Nemajte ilúzie, ani rozprávač niekedy nevie, čo má povedať.
Komentovať