Americká historická dráma s prvkami psychologického thrilleru Norimberg režiséra Jamesa Vanderbilta na prvý pohľad pripomína portrét historickej udalosti, príbeh však rozpráva inak – cez intímne dialógy medzi psychiatrom Douglasom Kelleyom (Rami Malek) a väzneným nemeckým maršálom Hermannom Göringom (Russell Crowe), ktoré vyvolávajú miestami znepokojivú empatiu a zdesenie zároveň. Ukazujú, ako môže bežný človek podľahnúť ideológii – nacizmu a stať sa zločincom. Predlohou je kniha Göring a psychiater (The Nazi and the Psychiatrist), ktorú napísal americký novinár Jack El-Hai.
Film začína snahou amerického sudcu (Michael Shannon) o potrestanie vojnových zločinov spáchaných počas Druhej svetovej vojny. Ukazuje sa tu snaha o rekonštrukciu jedného z kľúčových momentov medzinárodného práva. Ide o historický film so skutočnými menami, historickými faktami, príznačná je aj dobovosť priestorov či kostýmov. Snímka o Norimberskom procese sa však viac sústreďuje na psychológiu postáv, hlboké a emotívne dialógy ako na samotné dianie v súdnej sieni a právne detaily procesu, aj keď film zdôrazňuje konkrétne zločiny, a to vojnové, zločiny proti mieru či ľudskosti. Odborníci hovoria o tzv. „quasi-factual“ teda kvázi-faktickom prístupe, kde sa základné fakty, reálne postavy a proces prelínajú so zjednodušenými vzťahmi a opisom samotného tribunálu, čo tento film vystihuje. Chýba viac momentov zo súdnej siene. Pre bežného diváka môže byť film „bránou k téme“, ktorá poskytuje pohľad do diania, a tak môže byť motiváciou pre dohľadanie si ďalších informácií.
Obdivuhodnou časťou filmu je určite scenár, ktorý napísal samotný režisér. Zaujmú výpovede sudcu Jacksona, ktorý často vysvetľuje či opisuje historické udalosti alebo právne záležitosti. Jazyk, ktorý režisér pre Jacksona zvolil, pôsobí na jednej strane precízne a kontrolovane, no zároveň ľudsky a zrozumiteľne. Už vyššie spomínané dialógy medzi Göringom a psychiatrom Kelleyom sú dominantou scenára aj samotného filmu. Postupne sa veľmi prehlbujú, miestami divák nadobúda pocit, že medzi dvoma postavami sa vytvára akési priateľstvo. To pôsobí absurdne a desivo zároveň, ale tiež to vyzdvihuje myšlienku, že aj najväčší zločinci mohli byť kedysi bežní ľudia bez potreby vládnuť a zabíjať.
Najvýraznejšou postavou je určite Göring a je pôsobivé, ako sa tejto roly zhostil Crowe. Dvojakosť charizmatickej ale krutej osobnosti, ktorá vie dokonale manipulovať a nikdy nedá pocítiť zlyhanie. Scénu ovláda takmer bez akcie, len hlasom, iróniou a sebaistotou. Občas to ale vyzerá akoby presvedčil a zmanipuloval Kelleyho, ale aj diváka. Pri skutočnosti, že bol jeden z najvyšších predstaviteľov Nemeckej ríše je však napokon ťažké uveriť a prejaviť súcit či empatiu. Naopak postava Kelleyho je oproti nemu občas v tieni. Zaujala ma aj postava mladého vojaka (Leo Woodall), ktorý je psychiatrovi pridelený ako prekladateľ. Najskôr nevýrazná postava príjemne dopĺňa určité scény a tiež otvára svoj vlastný príbeh.
Atmosféra filmu je doplnené signifikantnou a tematickou hudbou, ktorá vytvára napätie. V snímke sú pridané aj archívne zábery z koncentračných táborov. Ide o tie isté zábery, ktoré sa skutočne pustili počas tribunálu. Pri spätnom zamyslení sa boli pre mňa svojou drsnosťou a autentickosťou trochu prekvapením v komerčnom filme. Značne však posilnili emotívny zážitok z filmu a tiež uvedomenie si reality, ktorú nemožno poprieť. Ukazujú kam až môže siahať honba za mocou. Nebezpečenstvo nacistickej ideológie je tiež viditeľné pri prejavovaní emócií viacerých väzňov, pod ktorými sa však skrýva len chladná tvár. Záber z konca procesu pritvrdzuje a absurdne poukazuje na moc, ktorú počas nacistického Nemecka mal Hitler.
Vo filme nájdeme mnoho skrytých či viditeľných odkazov na dnešné dianie vo svete. Mnohé citáty pomenúvajú témy, ktoré aktuálne dominujú. Myslím si, že film vyšiel v správnom čase. A aj keď to film do veľkej miery hral emóciami a hĺbavými dialógmi, skutočnosť neunikne, vďaka tomu môže byť varovaním pred zlom.
Autorka: Ivana Koreňová
Komentovať