Rozhovory

Novovymenovaní profesori na FF PU: ,,Iba keď je človek sám motivovaný, môže motivovať iných.”

Prezident SR, Andrej Kiska, vymenoval piatich nových profesorov na PU v Prešove. (Foto: pixabay.com)

Dňa 19. septembra 2018 vymenoval prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska 55 nových univerzitných profesorov. Medzi nimi sa nachádzali aj pedagógovia Prešovskej univerzity: Magdaléna Bilá (prekladateľstvo a tlmočníctvo), Kamil Kardis (religionistika), Iveta Kovalčíková (pedagogika), Martin Ološtiak (slovenský jazyk a literatúra) a Vladislav Suvák (dejiny filozofie). Pri tejto príležitosti sme oslovili pedagógov z filozofickej fakulty, prof. Martina Ološtiaka a prof. Vladislava Suváka, aby nám porozprávali o svojich študentských časoch a ceste za profesúrou na vysokej škole.

Martin Ološtiak (slovenský jazyk a literatúra)

Prof. Martin Ološtiak (zdroj: unipo.sk)

Čím ste chceli byť v detstve? Snívali ste o tom, že sa raz stanete profesorom na vysokej škole?

Od detstva sa u mňa prejavovala náklonnosť k železničnej doprave a chcel som byť rušňovodičom. A láska k vlakom mi ostala dodnes. O tom, že existuje akademická hierarchia a vysokoškolskí profesori, som sa prvýkrát dozvedel v prvom ročníku na vysokej škole, keď sme sa učili, ako koho treba oslovovať. No nikdy mi nenapadlo „snívať“ o tom, že raz budem profesorom. Študoval som, čo ma napĺňalo, potom som v tejto oblasti zostal aj pracovať a pracujem dodnes. To bolo a je pre mňa podstatné.

Čo vás viedlo k výberu vášho odboru?

Záujem o humanitnú oblasť poznania, o jazyky, no najmä záujem o umeleckú literatúru. Na prijímacích skúškach na prešovskú filozofickú fakultu, ktoré pozostávali z písomnej a ústnej časti, ma oslovil práve osobný kontakt v podobe rozhovoru so skúšajúcimi profesormi, ako aj to, že sme v materiáloch v rámci prijímacieho konania mohli zaslať aj vlastnú tvorbu.

Ako si spomínate na svoje študentské časy na univerzite?

Spomínanie na študentské časy by som mohol rozdeliť do dvoch rovín. Prvú tvorí zanietenosť poznávania ako takéto (fascinovala ma hĺbka, do akej možno skúmané javy „rozpitvávať“ a nachádzať ďalšie a ďalšie súvislosti), ktorú vo veľkej miere pripisujem erudícii, profesionalite a popritom ľudskosti svojich učiteľov. Na tomto mieste musím spomenúť prof. Furdíka, prof. Sabola, prof. Hlebu, prof. Rakúsa, prof. Nižníkovú, prof. Žemberovú, prof. Slančovú a doc. Sokolovú. Druhá rovina sa týka študentského života, priateľstiev, internátu a všetkého, čo s tým súvisí. Hoci, keď sa na to spätne pozerám, viac času som venoval študijným aktivitám (štúdium bolo náročné). Tým však nechcem povedať, že sme nechodili na pivo či na diskotéky.

Niekedy aj „nevinná“ otázka podnieti k úvahe pozrieť sa na problém z inej strany

Dávate študentom vedomosti, máte pocit, že aj oni dávajú niečo vám? 

Na vysokej škole som sa naučil (a to je to, čo si na osobnostiach, ktoré som spomenul v predchádzajúcej odpovedi, nesmierne vážim), že ozajstný dialóg možno viesť len vtedy, keď sa obaja komunikační partneri budú vzájomne rešpektovať. Lenže takýto tvorivý dialóg na úrovni vyučujúci – študent si vyžaduje ochotu a pripravenosť na oboch stranách. Charakter našej vedeckej práce si vyžaduje skôr pokoj „medzi štyrmi stenami“, s knihou, s počítačom a internetom. To však na druhej strane nestačí a interakcia so študentmi je tiež veľmi dôležitá. Niekedy aj „nevinná“ otázka podnieti k úvahe pozrieť sa na problém z inej, rovnako inšpiratívnej strany.

Prezident počas slávnostného vymenovania povedal v príhovore, že titul profesor nie je len ocenením vašej práce, ale aj nesmierne veľkým záväzkom, ako s ním budete narábať. Očakáva od vás, že váš hlas bude v spoločnosti počuť. Rozmýšľali ste, ako tieto prezidentove slová uskutočniť?

Uvedomujem si, že udelením profesorského titulu sa nič nekončí. Práve naopak. Naozaj je to viacúrovňový záväzok a zodpovednosť. Nazdávam sa, že každý musí vždy znova a znova začínať od seba a robiť svoju prácu poriadne, systematicky a s vnútornou motiváciou (nech to vyznieva akokoľvek klišéovito). Iba keď je človek sám motivovaný, môže motivovať ostatných.

Vladislav Suvák (dejiny filozofie)

Prof. Vladislav Suvák (devin.rtvs.sk)

Čím ste chceli byť v detstve? Snívali ste o tom, že sa raz stanete profesorom na vysokej škole?

Neviem, či som v detstve sníval o tom, čím chcem byť. Skôr nie. Ale viem, že som nikdy nechcel byť učiteľom. Školu som nemal rád a pamätám si len zopár učiteľov, ktorí boli láskaví k svojim žiakom.

Čo vás viedlo k výberu vášho odboru?

Moje štúdium na FF UK v Prahe bolo pre mňa najväčšou inšpiráciou. Študoval som tam od r. 1990 a stretol som úžasných ľudí, ktorí mi ukázali, ako môže vyzerať dobrodružstvo myslenia. Po nástupe na katedru filozofie FF UPJŠ som mal možnosť absolvovať niekoľko pobytov na IWM vo Viedni, na Oxfordskej univerzite, na Bostonskej univerzite – vďaka nim som sa začal orientovať na sókratovskú tradíciu myslenia.

Ako si spomínate na svoje študentské časy na univerzite?

Študoval som na FF UPJŠ v druhej polovice 80-tych rokov a študovalo sa mi celkom dobre, aj keď som zažil veľa tragikomických situácií, ktoré sprevádzal koniec socialistického Československa. Potom som pokračoval v štúdiu na FF UK v Prahe a nasával som atmosféru slobodného myslenia. Doktorandské štúdium som absolvoval na FF UK v Bratislave, no zároveň som učil v Prešove, takže to bola pre mňa skôr práca ako štúdium.

Keď máte vnímavých študentov, vzájomne sa dopĺňate a inšpirujete

Dávate študentom vedomosti, máte pocit, že aj oni dávajú niečo vám? 

Určite. Keď máte vnímavých študentov, tak ich dokážete vtiahnuť do premýšľania a potom sa vzájomne dopĺňate a inšpirujete. Práve pre sókratovskú tradíciu myslenia je príznačné chápanie výchovy, v ktorej je rovnako dôležitý vychovávateľ ako žiak. Zmyslom takejto výchovy nie je získať čo najviac poznatkov, ale stať sa vychovávateľom seba samého.

Prezident počas slávnostného vymenovania povedal v príhovore, že titul profesor nie je len ocenením vašej práce, ale aj nesmierne veľkým záväzkom, ako s ním budete narábať. Očakáva od vás, že váš hlas bude v spoločnosti počuť. Rozmýšľali ste, ako tieto prezidentove slová uskutočniť?

Nechať zaznieť svoj hlas v spoločnosti, ktorú ovládajú politické záujmy, je podľa môjho názoru skôr zbožné želanie, ako niečo uskutočniteľné. Často si kladiem otázku, kto má vlastne záujem na reforme školstva? – Učitelia, žiaci a študenti, ich rodičia? Ak by to bola „iba“ táto skupina ľudí, išlo by o väčšinu spoločnosti. Niekedy mám pocit, že o tom dostatočne nepremýšľame – čo je možno dôsledok vzdelania, ktoré sme dostali. O to väčšia úloha stojí pred kriticky premýšľajúcimi ľuďmi, aby sa vyjadrovali k tomu, čo považujú za dôležité. Len v kritickej diskusii a vďaka osobnej angažovanosti sa môže zrodiť zmena.

Natália Turcovská

Avatar

Nový Redaktor

Tento profil slúži redaktorom začínajúcim na Unipo Presse. O to viac ich poteší Vaša spätná väzba. :)

Komentovať

Komentovať

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *