Študuje japanistiku v Brne, na Svetovej výstave Expo 2025 v japonskej Osake sprevádzal tisíce ľudí českým pavilónom v plynulej japončine, spoznal Japonsko ako turista aj ako zamestnanec. To, aké nástrahy číhajú v dlhom rade, aké je japonské pracovné prostredie, ale aj ako sa líšila slovenská prezentácia od tej českej, nám priblížil Tomas Bartle.
Práca, ktorú si vykonával na svetovej výstave Expo v japonskej Osake bola veľmi rôznorodá. Boli to 12-hodinové zmeny, počas ktorých si v istých intervaloch striedal rôzne pozície. Čo si mal za úlohu v českom pavilóne?
Na mojej pozícii sprievodcu, tzv. „atenanta“, bolo zhruba desať zaradení. Stále sa trošku menili podľa naplnenosti pavilónu, ale vo vzťahu k návštevníkovi bola prvou pozícia akéhosi „vedúceho radu“ alebo „manažéra radu“. Zvyčajne na to bolo viacero ľudí a každý mal na starosti inú časť radu pred vstupom do pavilónu. Návštevníci vytvárali dlhé rady a pre efektivitu bolo treba ľudí navádzať už vonku, aby sme dokázali do nášho pavilónu dostať čo najviac ľudí, stále v nejakom rozumnom počte.
Bolo to veľmi náročné, pretože čakajúci v rade nás, zamestnancov, veľmi nechceli počúvať. Nevytvárali rady tak, ako by to niekto od Japoncov čakal. Veď sme všetci videli tie videá z metra, ako sa pekne vedia zoradiť k dverám vlaku (smiech). Na Expe to bol pravý opak. Mali sme veľký problém s dlhými medzerami v rade, pretože aj keď sa to nezdá, práve vďaka nim sa môže rad začať rýchlo hýbať, čo môže viesť k zraneniam. Dávali sme tiež pozor na to, aby zdravotne znevýhodnení ľudia boli uprednostnení, pretože sa pre obmedzenú kapacitu čakalo veľmi dlho a nebolo sa kde schovať pred slnkom. Aj preto sme museli byť ostražití na rozličné podfuky od tých, ktorým sa nechcelo čakať.
Popri usmerňovaní sme si ľudí v rade vždy rátali a potom sme si počty porovnávali s kolegami pri východe z pavilónu, aby sme presne vedeli, koľko návštevníkov sme v ten deň mali. Denne to bolo aj 7-tisíc ľudí.
Čo bolo treba zabezpečiť ďalej?
Potom tam bola ešte pozícia, ktorá vysvetľovala, o čom je český pavilón – čo všetko v ňom je, aké rôzne typy skla sú v ňom vystavené a ako to súvisí s Českou republikou, čo je tá veľká freska na stene a pod. Mojou úlohou bolo vedieť hovoriť o všetkom, čo nejak súviselo s pavilónom a mohlo by to návštevníkov zaujímať. Samozrejme, toto som najčastejšie vysvetľoval v japončine, prípadne aj v angličtine a slovenčine. Neodmysliteľnou súčasťou mojej práce bola komunikácia a snaha vytvoriť návštevníkom čo najpríjemnejší zážitok.
Pozície vnútri pavilónu a v rámci výstavy mali za cieľ konkrétne priblížiť jednotlivé vystavené exponáty, maľby, video montáže, sklenené prvky a podobne. Veľmi populárna medzi návštevníkmi bola Mendelova listina o genetike v pôvodnej nemčine, ktorú spísal v Brne. Zdá sa, že sa stala trendom niekde na sociálnych sieťach, a Japonci ju doslova vyhľadávali.
Čo ďalšie ešte medzi návštevníkmi „letelo“?
Ľuďom sa veľmi páčila česká hra Kenka, kde deti mohli hrať zápasy s drevenými bábikami. Tie vychádzali z japonskej predlohy, ale v boli českom prevedení. Manuál bol dostupný aj od vydavateľa online.
Expo je hlavne o prezentácii priemyslu jednotlivých krajín, a tak nám rôzne firmy posielali materiály, ktoré tam chceli propagovať. Vystavovali sme 3D tlačiareň od istej svetoznámej značky z Česka. Práve u nás sa mnohí ľudia prvý raz stretli s celým procesom 3D tlače, čo ich veľmi zaujalo.
A keď sme hovorili o jednotlivých pozíciách, tak väčšinou sa stále dvaja ľudia starali o to, aby sa drahým exponátom nič nestalo. Samozrejme, popri tom boli návštevníkom poruke, aby im vysvetlili čokoľvek, čo im ohľadom výstavy bolo nejasné. Áno, veľa informácií o vystavovaných veciach bolo pri nich napísaných japonsky a anglicky. Vždy je ale lepšie, keď vám niekto niečo osobne vysvetlí a dokáže odpovedať na vaše otázky. A tie boli niekedy naozaj zvláštne (smiech).
V pavilóne bola aj malá výstavka porovnávajúca posledné Expo v Osake zo 70. rokov minulého storočia s tým súčasným. Návštevníci boli veľmi zvedaví na paralely československého pavilónu s tým terajším českým. Boli tam aj rôzne nálepky, poštové známky a podobné drobnosti.
Zdá sa, že ste to tam mali naozaj pestré…
Možno najzaujímavejšie bolo, že sme mali celý malý altánok alebo „svätyňu“ venovanú nášmu maskotovi Renému, ktorý bol veľmi obľúbený. Každý deň nám desiatky ľudí nosili fanarty, doma vyrobené suveníry inšpirované maskotom – od pohľadníc, po rôzne náramky, tašky a sošky s motívmi tej malej zelenej postavičky (smiech).
René vychádza z diela Reného Roubíčka, ktorý pracoval na československom pavilóne v 70. rokoch. René je práve referencia na jeho sochársku tvorbu. Náš maskot mal farbu uránového skla, ktoré sme mali v pavilóne vystavené, preto bol krikľavo zelený. Skrátka neprehliadnuteľný!
Stal sa veľmi obľúbeným, dokonca vyhral cenu za druhého najpopulárnejšieho maskota na osackom Expe, hneď po maskotovi Nemecka. S návštevníkmi sme hrali takú malú hru, niekde v pavilóne sme schovali malého 3D-vytlačeného Renéčka. Robili sme to hlavne pre deti, ale čoskoro sa začalo pridávať aj veľa dospelákov, ktorí Reného hľadali, behali po celom pavilóne, aby ho našli a mohli si ho nechať. Potom sme sa dokonca dozvedeli, že tieto figúrky sa začali predávať a dražiť, takže to bolo fakt vážne (smiech).
Celé to Expo bolo o zbieraní samolepiek, pečiatok, pinov a rôznych drobností. To jednoducho patrí do japonskej kultúry. Veľakrát zbieranie prišlo čisto len zo záľuby zbierania, no mnoho z návštevníkov v tom hľadalo aj spôsob akéhosi profitu – ako som spomínal s tým dražením figúrok. Ľudia chceli plné kolekcie pečiatok a podobne.
Hovoríš veľa o návštevníkoch. Akí ľudia chodia na Expo? Prekvapili ťa ešte niečím?
Prekvapilo ma, keď som sa pýtal ľudí v rade, či vedia v akom rade stoja, akú krajinu budú objavovať, a oni nevedeli. Oni len stáli v rade a hotovo.
A keď už niektorí aj vedeli, že je to český pavilón, tak veľa z nich si myslelo, že je to Československo. Aj tí, ktorým sa už dostala informácia o rozdelení federácie, aj tak nevedeli povedať, kde presne Česko leží. A nevedeli to povedať ani zhruba – že v Európe. Mnohí si o Japoncoch myslia, akí sú rozhľadení a inteligentní, čo samozrejme mnohí sú. No samozrejme je to rôzne a návštevníci pekne nabúrali tento stereotyp (smiech).
Takže hovoríš, že väčšina návštevníkov bola z Japonska. A čo medzinárodní hostia?
Je to asi tak, že možno 90 až 95 percent návštevníkov nášho pavilónu bolo Japoncov. Prichádzalo aj mnoho Slovákov a Čechov, ktorí si celkom chválili náš pavilón. Boli radi, že je to tak pekne urobené. Ale musím podotknúť, že väčšina Slovákov bola sklamaná z toho, že slovenský pavilón nebol dostatočne reprezentatívny.
Nebolo to tak, že slovenský pavilón bol len vo forme stánku?
Slovenský pavilón bol čosi ako stánok. Pôvodne to mala byť budova, ale nezrealizovalo sa to a Česko malo nakoniec ešte navyše sesterský pavilón na mieste, kde sa malo prezentovať Slovensko. Boli tam aj nejaké historicky prezervované stromy, ktoré mali odkazovať na akési spoločenstvo medzi všetkými ľuďmi.
To miesto sa teda využilo, ale, bohužiaľ, nie pre Slovensko. Kolegovia zo slovenského zastúpenia boli veľmi milí, skutočne prívetiví. Myslím si, že to vo svojich možnostiach robili fakt dobre. Len škoda, že sme nemali vlastnú budovu.
Ľudia si z českého pavilónu mohli odniesť nielen odtlačok pečiatky, ktorý získavali v každom pavilóne, ale aj niečo iné navyše. Či už tvorbu zo skla, 3D tlač, alebo mohli aj oni prispieť niečím svojím – ako nám nosili tie obrázky Reného. Český pavilón bol omnoho interaktívnejší a aj stavba pôsobila ako jedna z dominánt celého Expa. Bol odtiaľ aj skvelý výhľad na ten prstenec, tzv. Ring a celé pobrežie ostrova Jumešima, kde sa Expo odohrávalo.
Celé sa to konalo v osackom zálive na umelom ostrove Jumešima, ktorý síce nebol postavený pre tento účel, ale bol využitý pre účely Expa. Momentálne sa už celý areál, prstenec a všetko, čo slúžilo Expu, rozoberá. Bolo to tam však veľmi príjemné, bolo tam veľa večierkov, zamestnanci z rôznych pavilónov sa navzájom poznali, bavili sa spolu. Atmosféra medzi nami bola veľmi prívetivá a celé to bolo veľmi milé.
Ako sa Slovák dostal medzi personál českého pavilónu? Ako si sa dostal k takej pracovnej ponuke, čo na to bolo treba?
Dostal som sa tam cez svoju univerzitu a odbor. Sprostredkovali nám možnosť vyjsť do Japonska na Expo. Všeobecne nie je nevyhnutné poznať jazyk krajiny, v ktorej sa práve Expo koná. Na to, aby ste sprevádzali na Expe, vám stačí angličtina. V krajine ako Japonsko, kde mnohí ľudia neovládajú angličtinu na veľmi vysokej úrovni, však moje japončinárske znalosti padli vhod.
Aj keď som vedel, že to bude náročná práca, rozhodol som sa skúsiť to s tým, že ako študujúci japanista budem mať možnosť ísť do Japonska a zúčastniť sa na japonskej kultúrnej udalosti. Prišlo mi to ako veľký prínos pre moju odbornú znalosť a osobnú skúsenosť s touto krajinou. Preto som sa rozhodol do toho ísť.
Išiel si tam aj s tým, aby si obohatil svoje štúdiá. Teraz si späť. Podarilo sa?
Nebol som príliš prekvapený novými skutočnosťami, ako Japonsko funguje. Mnohé týchto vecí som už vedel dopredu. Je však iné zažiť to na vlastnej koži a byť súčasťou ich pracovnej kultúry, kde človek denne dochádza do práce. Samozrejme, nemal som to úplne rovnaké ako väčšina japonských občanov, keďže som pracoval pre Čechov a na mimoriadnej udalosti.
Veľa pre mňa znamenala už len tá skúsenosť chodenia do práce štyridsať minút plným metrom, potom stráviť celý deň v práci a vracať sa domov hodinu a pol až dve. Bolo to pre mňa naozaj veľmi silné. Uvedomil som si, prečo Japonsko vedie v psychických problémoch. To, ako vážne sa tam berie práca, nemôže byť veľmi dobré pre zdravie kohokoľvek.
Myslíš si teda, že japonská pracovná kultúra zaťažuje človeka, aby sa sústredil na výkon?
Ja si myslím že to ani nie je o tom výkone, ale skôr o vytrvalosti. Človek musí v práci tráviť veľa času a nesmie zaháľať. Je to nastavené tak, že dĺžka práce je veľmi dôležitá a to vedie k tomu, že ľudia nemajú čas na svoj osobný život. Vlastne veľakrát ho ani nemajú.
A ty si mal nejaký čas na svoj osobný život?
Čas sa našiel, ale to bolo tým, že my sme mali pracovnú dobu nastavenú tak, že sme pracovali 2 – 3 dni a potom sme mali voľno 2 – 3 dni. A počas toho voľna som mohol cestovať a stretnúť sa s kamarátmi, s inými japanistami a mojimi japonskými priateľmi. To bol ten čas, keď som spoznával japonské mestá a žil svoj turistický sen. Vlastne vďaka tomu nastaveniu mojej práce som to mal dvojaké – raz turistické, raz tvrdá realita.
Oplatí sa vycestovať na Expo ako turista?
Myslím si, že určite áno. Jedna vec je tam pracovať, ale druhá vec je, keď človek príde a môže si užiť tie pavilóny a atmosféru. Treba si však dopredu pripraviť plán, aby ste vedeli, čo chcete vidieť. Pozrite si nejaké videá o tom, ako to tam chodí, zistite, ako sa tam dostať, a kúpte si lístky vopred. Práve na tom japonskom Expe bol dosť problém s lístkami a organizáciou celého toho podujatia. Myslím si, že ďalšie Expá budú tiež určite stáť za to. Ja by som sa na ne veľmi rád šiel pozrieť. Ešte neviem, či ako pracovník alebo ako turista. Je však skvelé vidieť všetky tie pavilóny, stretávať sa s ľuďmi z rôznych národov a spoznávať nové kultúry. A to vám Expo umožní na jednom mieste.
Musím dodať, že byť v Japonsku je super. Ľudia síce majú nejaké idealizované predstavy, no je to krajina ako každá iná. Má svoje problémy. Mnoho z nich sa ukázalo aj na Expe a mnoho nie. Myslím si, že aj keď v najbližších rokoch Expo v Japonsku nebude, táto krajina určite stojí za návštevu. Ľudia v Japonsku sú veľmi prívetiví a milí.
Poznámka respondenta, japanistu: V rozhovore na mesto konania Expa referujeme pod pojmom „Osaka“ podľa Pravidiel slovenského pravopisu z roku 2013. Kodifikačnú príručku rešpektujem, no upozorňujem na rozpor so Slovníkom prepisov z orientálnych jazykov, kde je názov mesta uvedený ako „Ósaka“, čo je korektná forma prepisu japonskej výslovnosti tohto slova.
Komentovať