Komentáre

Prežila som čip aj one time testovanie (komentár)

Pozitívne negatívne „one time“ testovanie na Slovensku máme takmer za sebou. Neviem síce, ako pri letiskovej kontrole vysvetlím čip v hlave, snáď bude pán kontrolór chápavý. Predsa len 4 milióny potenciálnych zákazníkov, síce sledovaných, ale platiacich, znamenajú pre aerolinky celkom biznis.

Mojím dňom D, vlastne chcela som povedať T, bola S – Sobota. Video-manuál od Polície SR som si pozrela v časovej následnosti, a následne aj odzadu dopredu. Letáčik v schránke prebehla očami aspoň päťkrát. Viete, nech sa mi nestane opäť nejaký trapas, o ktorom mamka bude rozprávať každej návšteve. Zatiaľ ich baví historkami o tom, aké náročné ma bolo porodiť, a ešte náročnejšie vychovať.

Rad ľudí, v sobotu ráno, končil za hranicami školského areálu. (Foto: Nicol Marcinková)

Vstávať v sobotu ráno o 6.30 by malo byť ústavou zakázané. O 7.00 som už bola poslušne nastúpená. Nedá sa povedať, žeby dva metre dlhý meter vošiel medzi všetky rozostupy, ktoré som mala v dohľade, ale za závažnejší problém som považovala pána, ktorý prišiel asi pol hodinu po mne. Na ústach a nose mal podľa mňa tú najtenšiu látku, ktorú doma našiel. Beriem, dýcha sa v tých rúškach zle. Ale on bol na tom asi tak zle, že si na včas rána, medzi ľuďmi čakajúcimi na COVID test, stiahol dole tú tkaninu a zapálil cigaretu.

Dym odfukoval statočne, akože smerom ku smrekom za ním. Neviem, čo je horšie, či jeho nezodpovednosť voči ľuďom okolo, alebo paradox, že dym fúkal na stromy, bez ktorých by ani nemal čo vydychovať. Z hĺbky pľúc som si povzdychla, a zamyslela sa nad mentalitou slovenského národa, ale iba na chvíľku, nech si nekazím deň hneď z rána.

Náš redaktor Štefan Zeman je z obce Kendice, v Prešove ho bez problémov otestovali spolu so mnou. (Foto: Nicol Marcinková)

Po dvoch hodinách státia vonku som konečne stála pred veľkými bielymi dverami. V hlave som si rýchlo zrekapitulovala video-manuál. Čo vo videu nespomenuli bolo, že mi hneď pri vstupe prevráti žalúdok aróma slivovice na mojich rukách. Pardon, chcem povedať dezinfekcie. Potom mi došlo, že asi pre toto sa na testy chodí nalačno. Päť krokov dopredu a môj pohľad bol totožný so zábermi, ktoré som doteraz mohla vidieť iba na televíznej obrazovke — 8 ľudí, všetci od hlavy po päty v bielom. Niektorým bolo doslova vidieť len zreničky. Hovorím si — je to tu, môj veľký deň T. Pán v bielom mi ladne pokynul. (Neklamem, ani neprikrášľujem, naozaj na mňa pekne kývol).

Pristúpila som, podala občiansky preukaz, dokonca si vypýtal aj moje číslo a vzápätí mi podal lístoček. Cítila som sa na sekundu ako v dokonalej scéne romantického filmu. Do reality ma vrátil pohľad na môj lístoček v ruke.

 

Číslo 80 som dostala trikrát. Dve sa odovzdávali zdravotníčkam, jedno som si nechala. (Foto: Nicol Marcinková)

80. 80? Veru 80. To asi jeho telefónne číslo nebude. Nevadí, medzitým mi už kýval fešný vojak. Pri ňom som si vyfúkala nos a pokračovala ďalej k slečne/pani v bielom. Teraz sa schyľovalo k tomu, pre niekoho hroznému, pre niekoho normálnemu, zákroku v mojom nose. Slečna/pani ma vyviedla z miery hneď na začiatku otázkou, či som mala operovaný nos. Teraz neviem či sa jej zdal tak hrozný, alebo príliš dobrý. Po mojej negatívnej odpovedi som si stiahla rúško a videla, hlavne cítila, ako mi biela palička putuje nosom tak ďaleko až som mala pocit, že sa vo mne o chvíľu celá stratí. So štípajúcim noštekom, dúfajúc v negatívny výsledok, som si sadla do čakárne, v ktorej ľudia asi nemali odhad žiadny, lebo rozostupy boli miestami ani nie pol metra. Pána fajčiara v tejto časti mojej testovacej cesty vystriedal pripitý občan Slovenskej republiky, ktorý mal na hlave staromódny zostrih „stredom“, a na môj vkus až príliš hlasne všetkým hodnú chvíľu oznamoval, aké je hrozné, že on tak dlho musí teraz čakať na výsledok. Nie. Tu som sa radšej nad mentalitou národa nezamyslela ani na tú stotinu.

Po otestovaní stačilo už len počkať na výsledok. Certifikáty vypisovali administratívne pracovníčky. (Foto: Nicol Marcinková)

Po dvoch minútach: „Je tu žltá 80 a modrá 56?“

No zbohom. Všetky katastrofické scenáre v mojej hlave končili výsledkom „pozitívna“. Prišli sme ku zdravotníčkam a ostali stáť. Na jednu slečnu som hodila tak zdesený pohľad, až sa zasmiala: „Nebojte sa, nič vážne sa nestalo, len nám nezareagovali Vaše testy. Musíme ich zopakovať.“ Aby ľavej nosnej dierke nebolo ľúto, že si nevyskúšala dnes test, poprosila som slečnu zdravotníčku aby tentokrát odber presunula z pravej strany na ľavú. S celým štípajúcim noštekom som všetkým trom slečnám poďakovala, zaželala pekný deň a odobrala sa do čakacej miestnosti.

Záver? Po pol hodine sledovania celého procesu, som si uvedomila, že najväčšou hrdinkou nie som ja a môj štípajúci noštek, ale tých 8 ľudí, vďaka ktorým môžem dnes večer zaspávať s vedomím, že môj výsledok bol: negatívna.

Avatar

Nicol Marcinková

Bývalá hráčka volejbalu, ktorému do dnešného dňa patrí jej srdce. Veľká milovníčka zvierat (hlavne psíkov a potkaníkov -áno aj potkan je domáce zvieratko). Večná nositeľka dobrej nálady, širokého úsmevu a vtípkov, ktorými baví široké spektrum ľudí. Bývalá študentka UCM, pretože UNIPO je viac ako vzdelanie.

1 Komentár

Komentovať

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *