V novembri som mala príležitosť zúčastniť sa festivalu Symbióza v priestoroch podniku Christiania v Prešove. Rozhodnutie zakúpiť si lístky na jednu z diskusií padlo v momente, keď som si prečítala zoznam hostí a tému s názvom: „Príchody a odchody“. Medzi pozvanými hosťami moderátora Petra Medviďa bol pedagóg Jonathan Gresty, hudobníčka Nina Kohout, ktorá neskôr po diskusii vystúpila so svojim albumom a pre mňa najdôležitejší a najzaujímavejší hosť, aktivista Marek Mach.
Mareka dlhodobo sledujem, podporujem a jeho skúsenosti zo študentského života v Škandinávii mi veľmi pripomínajú moje vlastné pracovné zážitky z Nórska. Napriek idylickej predstave o živote v týchto severských krajinách, ktorá je v našej spoločnosti rozšírená, Marek pomerne často zdôrazňuje každodenné výzvy a nevýhody, s ktorými sa tam stretával. Okrem spomínanej osvety, ktorú robí ohľadom Švédska a života v ňom, je pre mňa osobne inšpiratívny aj z dôvodu svojich predošlých krokov. Založil iniciatívu Mladí proti fašizmu už vo veku 15 rokov a má veľké odhodlanie venovať sa viacerým projektom súčasne – od podpory rôznych marginalizovaných komunít, cez kampaň Mladí za klímu až po správy pre mladých ľudí. Aktuálne najviac obdivujem jeho motiváciu rovesníkov k angažovanosti a k aktívnemu životu na Slovensku namiesto apatie a úteku do zahraničia. Diskusia sa venovala práve tomu, ako sa každý z hostí vyrovnával s osobnými skúsenosťami života v zahraničí a následným návratom na Slovensko.
Moderátor kládol otázky, ktoré rezonujú nielen v mojom okolí, ale aj medzi mnohými mladými ľuďmi na Slovensku: Kam vlastne odísť? Má zmysel ostať doma? Ak áno, prečo? Aký je to pocit začať odznova, bez svojho zázemia? Najvýraznejším momentom diskusie bol pohľad na našu krajinu očami cudzinca – Jonathana Grestyho, ktorý zasadol „na druhú stranu“ a predstavil nám, aké je to presťahovať sa ako rodený Angličan na Slovensko.
Téma diskusie ma osobne zasiahla aj z dôvodu, že som sama prežila niekoľko období života v zahraničí, konkrétne Írsku a neskôr v Nórsku, no po prerušenom štúdiu som sa rozhodla vrátiť domov a pokračovať na Slovensku. Či to bol správny krok? Pri súčasnom politickom dianí v krajine sa na to dnes pozerám s určitými pochybnosťami.
Mach v diskusii podotkol zaujímavý fakt, že podľa OECD (Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj) je Slovensko druhou krajinou na svete s najvyšším podielom mladých ľudí odchádzajúcich študovať do zahraničia – približne 20% maturantov. Výrazne znepokojujúci bol aj údaj, že približne 40% Slovákom je úplne jedno, či zostanú doma, alebo odídu.
Tento alarmujúci stav by mal byť varovaním nielen pre ľudí vo vedení nášho štátu, ale najmä pre všetkých, ktorým záleží na budúcnosti krajiny. Všetci traja hostia sa zhodli, že skúsenosť so životom v zahraničí je pre mladých nesmierne cenná, no rovnako dôležitý je aj návrat späť domov. Marek poukázal na jednu bolestnú realitu. Tou je, že tí najvzdelanejší a najlepšie zarábajúci ľudia Slovensko opúšťajú, zatiaľ čo k nám prichádzajú prevažne menej kvalifikovaní pracovníci, často využívaní ako lacná pracovná sila.
Situácia je z tohto pohľadu smutná, no v závere diskusie zaznela nádej, že túto roztrieštenosť môžeme využiť vo svoj prospech. Ako skvelý príklad hostia uviedli Poľsko, kde sa v posledných rokoch mladí ľudia vracajú domov vďaka zlepšeniu ekonomickej situácie. To vnímam ako nádej a ukazovateľ toho, že aj my dokážeme pritiahnuť späť našich vzdelaných a skúsených ľudí, ktorí by svojimi vedomosťami mohli obohatiť Slovensko. Na záver diskusie padla dojemná otázka — čo si prajeme pre Slovensko? A práve táto časť vo mne zostáva doznievať ako výzva a záväzok.
Komentovať