V októbri som sa v Prešove zúčastnila jednej z pre mňa najobohacujúcejších diskusií. Ako človek, ktorý vyrastal v kresťansky založenej rodine, som už dlho bojovala s otázkou prijímania inakosti v cirkvi. Nie preto, že by som ja sama nebola presvedčená o správnosti tohto kroku, ale najmä kvôli môjmu okoliu. Hlboko v sebe mám už dlho zakorenený sen o lepšej spoločnosti, vieru v to, že všetci môžeme scitlivieť na témy a názory, s ktorými dlhodobo nesúhlasíme a dokážeme sa na ne pozrieť z iného uhla pohľadu. Že dokážeme pochopiť aj druhú stranu.
Ubližovalo mi, keď sa zo strany mojich blízkych ľudí šírili chladné komentáre na adresu kvír komunity, no vzápätí sa snažili o hlásanie lásky a pochopenia na základe ich viery, kresťanstva. Okrem toho ma však najviac trápilo, kde sa v tom celom názorovo nachádzam ja. Som kresťanka, ak tolerujem a podporujem kvír komunitu? Nie je to proti pravidlám kresťanstva? Strácam nárok na to, aby som sa mohla označovať kresťanom? Ako spojiť tieto svoje hodnoty a presvedčenia, ak z každého rohu počujem, že sa to vylučuje? Nie raz som sa kvôli týmto myšlienkam dostala do konfliktu s blízkymi.
Tieto otázky a ich urgentnosť sa len stupňovali po septembrovej „ústavnej zmene na posilnenie suverenity“. Keď som sa v tom celom začínala strácať a nadobúdať istotu, že sa tieto – podľa niektorých – rozdielne presvedčenia nedajú spojiť. Práve v tom čase novinárka Zuzana K. Hanzelová zdieľala informáciu o debate na východe Slovenska. Ako odpoveď na moje dlhoročné otázky prišiel názov tejto diskusie: „Kráčajme spolu: Ako sa žije kvír ľuďom v cirkvách?“ V historickej budove Divadla Jonáša Záborského spolu premýšľali a diskutovali evanjelická farárka Anna Polcková, genetik Peter Križan a právnička Lucia Berdisová. Hudobne ich dopĺňalo dychberúce duo Kataríny Koščovej a Daniela Špinera a to všetko sa dialo pod moderátorským vedením sčítanej, zvedavej a ľudskej moderátorky Zuzany Kovačič Hanzelovej.
Priestory boli takmer plné. Prevažne starší ľudia, študentov ako šafranu. Panovala harmonická, priateľská nálada plná očakávania. Chvályhodná bola kombinácia hostí: zazneli odborné názory zvnútra evanjelickej cirkvi v podobe praktizujúcej farárky, z biologického pohľadu od vyštudovaného genetika a v neposlednom rade právne názory od aktívnej právničky. Zuzana viedla diskusiu nielen ako profesionálka vo svojom odbore, ale najmä ako človek s veľkým pochopením a láskou voči rôznym marginalizovaným komunitám vrátane tej kvír. Kládla ťažké otázky a jednou z nich bolo, či sa navzájom vylučujú kresťanské a ľudské práva.
Právnička Lucia odpovedala, že ľudia z tejto komunity sú vystavení milosrdenstvu jednotlivých štátnych orgánov, ktoré sa akoby snažia „poručiť vetru a dažďu“. Spomenula, že kresťanstvo hovorí o poriadku a Desatore Božích prikázaní, ktoré sú nad všetkými, no najdôležitejšie je: „Miluj svojho blížneho ako seba samého.“ Podľa Lucie je toto prikázanie Ježišova osobná ústava, ktorá znamená rovnosť, milosrdenstvo a bratstvo. Hovorila aj o presvedčení, že dôstojnosť ľudí sa priznáva najmä pohľadom, preto sa podľa nej cirkev musí lepšie prizerať životu kvír ľudí. Na otázku, čo podľa nej bude nasledovať po zmene ústavy, odpovedala, že treba premeniť sklamanie na skutky lásky, aby v bežnom živote fungoval opak toho, čo schválili poslanci – pracovať na komunite ľudí, ktorá sa spája, nie polarizuje, a pokračovať v podobných diskusiách. Svoje zamyslenie doplnila o nádej v to, aby sme boli schopní formulovať svoje presvedčenia stále nanovo a argumentovala, že akceptácia kvír ľudí v cirkvi je a bude možná len vtedy, ak ju budeme považovať za biblickú. Na záver vyjadrila obavy, že cirkevné stanoviská sú v rozpore s prikázaním lásky k človeku. Podľa článku 12 Ústavy SR sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti a právach, preto k tomu nepridávajme „ale“ len z dôvodu orientácie.
Ďalší zaujímavý pohľad priniesol dialóg moderátorky s Petrom Križanom. Zamýšľali sa nad rozmanitosťou a pestrosťou rozmnožovania u zvierat, ktorá zahŕňa rôzne spôsoby vrátane samooplodnenia u niektorých druhov rýb, hmyzu či jašteríc. Zuzana provokatívne položila otázku: „Prečo nemôžeme aj na našom živočíšnom druhu obdivovať rozmanitosť ako u zvierat?“
Anna Polcková pôsobí ako farárka v Evanjelickom cirkevnom zbore Bratislava – Staré Mesto. V kázňach sa nevyhýba tabuizovaným témam, oslovuje menšiny i kvír komunitu a za vyjadrenia sa nie raz dostala do konfliktu s cirkevnými hodnostármi. Napriek tomu s odvahou vyzýva k rešpektu voči inakosti a k rovnosti všetkých ľudí. Veľmi citlivo rozprávala o možnosti života bez ponižovania iných a apelovala, ako čítať Bibliu aktuálne – zvoliť iný spôsob interpretácie bez vytrhávania veršov z kontextu, ktorý vedie k neporozumeniu. Hovorila o existencii doslovnej, ale aj duchovnej interpretácii textov a nebála sa poukázať na zlobu v cirkvi. Jej predstavitelia sa často oháňajú tým, že kvír ľudia budú hodní viery len vtedy, ak budú dodržiavať celibát; tvrdia, že cirkev prijíma každého, no realita je, že to slovo nie je schopná uskutočniť. Kritizovala kňazov, aby sa nesnažili dokazovať svoju autoritu, ale načúvali ľuďom.
Moderátorka Zuzana odľahčila vážnosť vtipným, no pravdivým poukázaním, že ani Ježiš by dnes nezapadol do ideálov spoločnosti – bol to nezadaný 33-ročný bezdetný muž, ktorého vychovával nevlastný otec a trávil čas s dvanástimi chlapmi. Spolu sa neskôr zamýšľali, ako komunikovať s inak zmýšľajúcimi ľuďmi. Vyzývala k tomu, aby sme hľadali mostíky na obyčajnej ľudskej úrovni a nevydávali sa opačnými smermi. Aby sme aj my všetci podporili odolnosť kvír komunity a pomohli jej budovať pevné, zdravé vzťahy, kde sú si partneri navzájom verní a stávajú sa obrazom aj pre mnohé „tradičné“ manželstvá. Zamýšľala sa tiež nad otázkou, či je správne chrániť ľudí a deti len preto, že si iní chcú prejavovať lásku.
Diskusiu farárka Polcková uzavrela myšlienkou z filmu Star Wars, kde Majster Yoda učí, že charakter sa rodí cez skúsenosti, výzvy a schopnosť neustále bojovať za dobro, aj keď je to ťažké a nádej sa zdá byť vzdialená – ako v prípade zásahu do Ústavy SR. Ľudský charakter je totiž pevne spätý s vierou, že veci sa môžu zlepšiť. Po týchto slovách vystúpila Katarína Koščová (spolu s Danielom Špinerom) s piesňou „Vezmi ma domov“ z albumu Krehkosť. Táto emotívna balada o ľudskej túžbe po bezpečí, prijatí a ochrane v kruhu blízkych dojala nielen mňa, ale mám pocit, že aj všetkých prítomných.
Komentovať