Turistika na Silvestra má svoje čaro. Niektorí ju berú ako každoročnú samozrejmosť, iní ako výnimočnú príležitosť. Hoci sa skôr radím k tej druhej skupine, výstup na Veľký Choč som si napriek tomu veľmi užil.
Trošku hecovania a následne definitívne rozhodnutie. Pre turistu, ktorý bol maximálne na Štrbskom plese a na menších kopcoch, bola výzva s názvom Veľký Choč príjemným spestrením silvestrovského dňa. Na túto viac ako jedenásťkilometrovú trasu (tam a späť) som sa vybral s mojou priateľkou Biankou, jej otcom Radom a jeho kamarátom Rastislavom, ktorý je skúsený vysokohorský vodca. Vďaka jeho skúsenostiam tak bola cesta o čosi jednoduchšia.
Počasie sa vydarilo
Už veľmi skoro ráno bol Ružomberok zasypaný bielou prikrývkou a navyše výrazne snežilo. Vo Valaskej Dubovej, z ktorej sme začali túru, boli podmienky ešte náročnejšie. Autá do dediny ani nepúšťali a počas zimy sa zimná údržba ciest v obci nevykonáva. Začali sme tak šliapať už od tamojšieho cintorína. O pár metrov neskôr som zbadal Jánošíkovú krčmu, kde v roku 1713 lapali legendárneho Jánošíka.
Okolo nás prechádzali rady turistov, ktorí už mali posledný výšľap v roku za sebou. Po chvíli sme sa dostali pred prvé borovice a naša túra oficiálne mohla začať. Podľa predpovedí by nám mala cesta na vrchol trvať približne dve a pol hodiny, avšak vzhľadom na čerstvý sneh a množstvo ľudí, ktorých býva na Silvestra najviac, bol tento čas len orientačný.
Nabalili sme sa dostatočne. Mali sme dosť termosiek s čajom, toasty a nechýbala ani voda. Takmer každý turista už mal na sebe obuté protišmykové návleky, tzv. mačky, no my sme ich zatiaľ nechali v batohu.
Poľana
Ako sme postupovali tamojším lesom, terén rozhodne nebol jednoduchý. Šlo sa prakticky stále do kopca. Motiváciou však boli psi, ktorí putovali hore spoločne so svojimi majiteľmi. Popri šľapaní mi bežali všelijaké myšlienky a otázkou bolo, či sa nevrátime. Nakoniec sme však pokračovali ďalej a dorazili na Poľanu. Významný bod, kde sa stretáva väčšina turistov a dáva si pauzu pred samotným výšľapom na Veľký Choč. Na Poľane bolo približne jedenásť hodín, a tak sme si dali iba krátku prestávku obohatenú teplým čajom a vybrali sa ďalej. Z Poľany (1248 m n. m.) trvá cesta hore ešte hodinu.
Nechýbal ani odznak
Rastislav, ako skúsený turista, sa nás pýtal či sa chystáme pokračovať, alebo nie. Vo vzduchu nepanovalo jednoznačné odhodlanie, ale motivácia bola jasná – dostať sa do cieľa. Vnútorný pokoj sa zmenil na menšiu drámu potom, keď som zbadal reťaze. Tam musel byť človek oveľa obozretnejší, najmä s ohľadom na protiidúcich turistov. Vyrazili sme teda bez mačiek, aj keď na niektorých strmých miestach to nebola sranda a párkrát som mohol letieť po zadku, našťastie nestalo sa. Úseky s reťazami sme prekonali a pred nami zostávalo asi posledných 100 výškových metrov. Pred vrcholom mohlo byť pokojne aj −10 ºC. Pocitovú teplotu navyše znepríjemňoval silný vietor, pred ktorým varoval aj Slovenský hydrometeorologický ústav.
Napriek menším ťažkostiam na konci, Veľký Choč sme zdolali a navyše sme si odniesli odznak, ktorý sa dá na vrchole kúpiť každý rok na Silvestra. Zostup už nebol tak náročný, ale potrebné už boli aj mačky, najmä pri strmšom teréne. Celkovo sme si ale tento výstup veľmi užili a odporúčam ho každému, kto si chce fyzicky dať do tela a zároveň nazbierať takmer 20-tisíc krokov.
Stanislav Holub
Komentovať