Čínska ľudová republika svojou ústavou, a to konkrétne 35. článkom, zaručuje ochranu a zabezpečenie slobody prejavu občanov v Číne. Ústavu schválili v kongrese a platnosť nadobudla v roku 1982. Čína však vo svete nie je vôbec známa rešpektovaním osobných slobôd svojich občanov a to zahŕňa aj ich slobodu prejavu.
Podľa Reportérov bez hraníc sa ČĽR umiestnila v indexe miery slobody prejavu až na 179. mieste zo 180 krajín. Podľa tohto indexu je Čína celosvetovo predposledná v zaručovaní osobných slobôd, horšie sa umiestnila už iba Severná Kórea. Čína v roku 1998 uskutočnila projekt známy aj pod názvom „great firewall of China“. Projekt do veľkej miery obmedzuje pobyt a prístup k informáciám bežného občana na internete. Vďaka čomu majú obyvatelia Čínskej republiky znemožnený prístup aj k celosvetovo známym a využívaným sociálnym sieťam, ako sú Instagram, Facebook, Youtube či Twitter (dnes už známy ako X). Čínsky firewall taktiež monitoruje všetok obsah, ku ktorému majú občania krajiny na internete prístup. Na to slúžia automatické filtre, ktoré mažú obsah so špecifickými slovami, informáciami a rétorikou. Právomoci projektu voči čínskym občanom však nekončia len pri týchto funkciách. Firewall slúži aj na sledovanie činnosti obyvateľov na internete. To znamená, že vláda má plný prístup ku všetkým onlinovým konverzáciám svojich občanov, rovnako aj k ich vyhľadávaniu a navštíveným webom.
Okrem firewall projektu, Čína využíva aj viacero zákonov, ktoré tieto slobody v krajine potláčajú. Všetky zákony sú vysvetľované a legitimizované ako súčasť štátnej bezpečnosti. Podľa Výboru na ochranu novinárov Čína v roku 2019 väznila celosvetovo najviac novinárov. Na základe týchto skutočností spolu s faktom, že Čína vykonáva celosvetovo najviac popráv ročne, sa dá konštatovať, že v Čínskej republike, nie je vytvorená atmosféra pre praktizovanie osobných slobôd občanov, akou je aj sloboda prejavu. Okrem zákonov a projektu veľký firewall slobodu slova sťažujú aj ďalšie faktory. Napríklad proces, ktorý musí absolvovať každý občan republiky ak chce, aby sa jeho práce publikovali, môže byť zdĺhavý, prípadne je publikácia úplne znemožnená. Ak sa čínsky občan chce vyjadriť a publikovať niečo pre verejnosť (vrátane poézie), musí získať schválenie od vlády, na ktoré sa čaká dobu neurčitú, čo pochopiteľne znamená, že sa odpovede na svoju žiadosť nemusí vôbec dočkať.
Jediná skupina ľudí, ktorá má právo kritizovať čínsku vládu je „elita slobody slova“, ktorá pozostáva hlavne z bývalých politických lídrov. Skupina má ako jediná výsadu kritizovať vládu a politický systém krajiny bez následných postihov. Čína taktiež vyžaduje od kohokoľvek, kto chce vykonávať žurnalistickú činnosť a vydávať tlač, aby mal zaregistrovaný kapitál vo výške aspoň 300 000 dolárov. Priemerný občan Čínskej republiky však nezarába viac ako 100 dolárov mesačne. Nájdu sa aj občania (hlavné tí, ktorým sa nepodarilo dostať schválenie od vlády v legálnom procese), ktorí si vydávajú svoje knihy či periodiká vo svojom blízkom okolí. Avšak takéto praktizovanie slobody prejavu je v Číne pochopiteľne ilegálne a súkromní vydavatelia riskujú okamžité zatknutie. Môžeme predpokladať, že by nasledoval súdny proces, v ktorom im preukážu vinu na základe ohrozenia bezpečnosti. Pravdepodobne najjednoduchší spôsob, ako sa vyjadriť a praktizovať slobodu v Číne ako bežný občan, je prostredníctvom internetu, ktorý je však celý monitorovaný.
Čína je obviňovaná aj z hrubého porušovania ľudských práv moslimskej menšiny, ako je kazašská či ujgurská v oblasti Sin-ťiang. Nikto okrem elity nemá právo spytovať štátnu moc či poukazovať na jej prečiny. A práve na príklade utláčania moslimskej menšiny môžeme vidieť, že ani pri smrteľne vážnych pochybeniach a prečinoch vlády sa nesmie spytovať daný prečin, poukazovať naň, alebo ho neschvaľovať. Každý občan je v autokratických režimoch vedený formou slepej poslušnosti. Vláde má vždy veriť, ideálne ju až obdivovať, nespytovať ju a v žiadnom prípade o nej pochybovať vlastným rozumom. Občania Číny, podobne ako v Európe, sa v období 1989 roku snažili v svojej krajine protestami vynútiť demokratizáciu a ukončiť komunizmus na svojom území. Nanešťastie, čínska vláda nemala záujem o liberalizovanie politického systému, ako tomu bolo u Gorbačova, vtedajšieho vedúceho predstaviteľa Sovietskeho zväzu. Na rozdiel od Gorbačova u čínskej vlády nebol ani náznak, že majú záujem niečo meniť v ohľade štátneho zriadenia a postupov.
Výsledkom boli čínske protesty na Námestí nebeského pokoja v Pekingu, kde došlo k masakru (3-4. jún 1989). Do ulíc Pekingu vtedy vyšlo približne milión ľudí. Čínska vláda za použitia armády a tankov, brutálnym spôsobom protesty potlačila. Presný počet ľudí, ktorí v ten deň zomreli, sa nedá určiť. Vyhlásenia čínskej vlády sa pohybujú v rozmedzí od 200 až 300 ľudských životov. Avšak tieto čísla nie sú potvrdené žiadnym iným zdrojom, iba samotnou vládou, ktorá za týmto masakrom stála. Podľa iných zdrojov, akým je napríklad čínsky Červený kríž, sa hovorí o počtoch obetí v desiatkach tisíc.
Určite stojí za zmienku aj Maova vláda v Číne, ktorá bola zodpovedná za tvrdú autokraciu a smrť veľkého množstva obyvateľov (hovoríme o desiatkach miliónov civilistov). Jeho vláda skončila v roku 1976, teda trinásť rokov pred tragédiou na Námestí nebeského pokoja. V atmosfére po takej vláde, akou bola tá Maova, sa čínske politické zriadenie pravdepodobne vôbec nechystalo viesť diskurz o záležitostiach ľudských práv či slobody tlače.
Narozdiel od európskych krajín, v Číne nebola tradícia ľudských práv a slobody slova nikdy pevne položená. Po výmene monarchie za komunizmus bol koncept demokracie v krajine ešte stále neznámym pojmom. Čína počas svojej histórie nikdy koncept demokracie (alebo niečo príbuzné či podobné) nezažila. Do dnešného dňa sú v Čínskej republike zaznamenané snahy o zavedenie demokracie a zlepšenia podmienok ľudských práv ako aj slobody prejavu.
Komentovať