Momentálne žijem na Slovensku a je čoraz ťažšie udržiavať vzťahy s priateľmi a známymi. To však nie je jediný dôvod straty kontaktu, ale skôr fakt, že človek dospieva a jeho sociálny okruh sa výrazne mení.
Naposledy, keď som bola v rodnom meste, často som chodila von s blízkymi kamarátmi až do neskorých nočných hodín. A na jednej z týchto dlhých prechádzok sme sa rozhodli ísť do parku. Nebolo v ňom (v parku) žiadne osvetlenie, mohli sme sa spoľahnúť len na mesiac. Sediac na lavičke sme sa hlasno rozprávali, vtedy nám začal ktosi z diaľky hrubo nadávať. Zahľadeli sme sa do temnoty a uvideli sme siluety troch „lupičov“. Rozhodli sme sa, že sa nebudeme zapodievať podozrivými ľuďmi, radšej pôjdeme pokojne domov. Môj kamarát sa otočil ku mne a povedal: „Poďme rýchlejšie, možno budeme mať problémy“. Keď som zbadala siluetu silného, vysokého muža, rozbehla som sa od strachu. On zrýchlil, niečo pri tom hovoril, ale ja som ho sotva počula. Ten obraz musel z diaľky vyzerať ako zajace, ktoré sa v lese rozutekali pred vlkom. Už sme bežali ako o život. Vtom zakričal moje meno. Zamrzla som a pomyslela som si, že ma pravdepodobne pozná. „Alebo možno počas rozhovoru počul meno?“ – na chvíľu som sa zamyslela, ale pomyslela som si, že to bol starý známy.
Keď sa priblížil, zapla som baterku. Mali ste vidieť moju tvár, keď som si uvedomila, že tento robustný muž je môj bývalý spolužiak. Kedysi sme mali v škole dobrý vzťah a potom po deviatom ročníku prestúpil na inú školu. Takmer o ňom nebolo počuť, stratili sme kontakt. Dala som sa s ním do reči a časť dialógu ma jednoducho odrovnala. Na otázku, ako sa mu darí, odpovedal, že pracuje v priemyselnej továrni, je ženatý a už má dieťa.
– Ako to? Nie je to príliš skoro?
– Oľa, mám už 21 rokov…
Áno, naozaj, už nie sme tínedžeri, ale dospelí. Niekedy na to zabúdam a žijem v bezstarostnom svete. Na rozdiel od Európanov sme zvyknutí ponáhľať sa vo všetkom v živote: kariéra, rodina… Možno je to tak lepšie.
Olha Khutorna
Komentovať