Dňa 9. decembra 2018 si svet prostredníctvom Medzinárodného dňa boja proti korupcii pripomína Dohovor OSN proti korupcii, ktorý bol prijatý na konferencii v mexickej Méride v roku 2003. Tento deň nám slúži predovšetkým na upozornenie spoločnosti, že korupcia je aj v dnešných (niektorí by povedali „najmä v dnešných“) časoch stále vážnou hrozbou, pričom samotným problémom už bývajú aj oligarchovia majúci politické záujmy. Vďaka peniazom si často dokážu kúpiť či už politické strany alebo poslancov, čím dokážu efektívne “participovať” na dianí v spoločnosti a prispôsobovať si ju podľa svojich osobných záujmov.
O tom, že korupcia nie je len problémom na Slovensku niet pochýb. Avšak nakoľko je článok primárne venovaný slovenskému publiku, rozhodol som sa venovať pár slov o tejto „rakovine spoločnosti“ práve nášmu dôverne známemu prostrediu. S témou korupcie sa stretávame prakticky pravidelne. Nejedná sa ale len o úplatky v obálke (alebo známom alobale), ale aj o čoraz viac rozšírený klientelizmus. Mnohí z nás sa už zrejme minimálne raz v živote stretli s tým, že nedosiahneme pracovnú pozíciu, pretože nikoho na vrcholných pozíciách nepoznáme. Niektorí politickí predstavitelia sa nás však pokúšajú upokojiť argumentom, že to s korupciou na Slovensku také zlé nie je. Len málokto tomuto tvrdeniu však uverí. Nejedná sa ale pritom len o veľké kauzy ako Gorila, Váhostav, rozkrádanie eurofondov na vedu a výskum či strácajúce sa peniaze na riešenie rómskej problematiky. Vonkoncom nie. S korupciou sa totiž často môžeme stretnúť aj v bežnom živote napríklad u lekára, v médiách, či v školstve s tzv. kúpenými titulmi prevažne na súkromných školách. Je to teda celospoločenský problém. Korupciu pritom mnohí z nás minimálne pasívne tolerujú, lebo už sme si na ňu zvykli. S rozmachom internetu a iných prístupov k informáciám sa však o nej už môžeme častejšie dozvedať a verejná mienka by mala prirodzene korupčné a nemorálne správanie odsúdiť.
O vážnosti tejto problematiky hovoria aj rôzne mimovládne organizácie. Spomenúť v tejto súvislosti môžeme napríklad výsledky prieskumu organizácie Transparency International, ktorá uviedla, že ak Slovensko bude aj naďalej stagnovať v boji proti korupcii ako v posledných troch rokoch, tak reálne hrozí, že sa do roku 2020 ocitneme medzi štyrmi najskorumpovanejšími krajinami Európskej únie. V súčasnosti nám patrí 54. priečka v tomto indexe, pričom napríklad Poliaci sú na 36. mieste a Česká republika na 42. pozícií. Z krajín Vyšehradskej štvorky sú na tom horšie ako my len Maďari (66. priečka). Máme teda na čom spoločne pracovať. Verejná mienka v demokracii plní rolu pomyselného policajta, avšak niektorí sú z danej situácie už frustrovaní, čo ukazujú aj volebné výsledky. Niet sa ale čomu diviť, ak súdnictvo a orgány činné v trestnom konaní pravidelne zlyhávajú pri riešení korupčných káuz, pričom v televízii vidíme len marginálne prípady v zmysle, že lekár prijal fľašu domácej a kilogram domácich klobás. Kto ale v tomto marazme zlyháva viac? Sme to my, občania, alebo štátne inštitúcie? Čiastočne my, všetci.
O korupcii síce neustále počúvame a diskutujeme o nej, avšak tam slovenská snaha o zmenu, žiaľ, končí. Na protestoch sa pravidelne zúčastňuje iba marginálne percento slovenských občanov, pričom rovnako to je aj pri voľbách či referendách. Napríklad už v roku 1998 prebehlo referendum o zákaze privatizácií vybraných štátnych podnikov, pričom v tak dôležitej otázke prišlo k urnám len 44 % oprávnených voličov. Percentá v komunálnych a krajských voľbách sú ešte tragickejšie. Mnohí Slováci, či už zo strachu (mnohokrát oprávneného) alebo nevedomosti nedokážu využívať prostriedky priamej demokracie k presadeniu svojich požiadaviek. Najhoršia vec, ktorá škodí demokracii je ale pasivita občanov a ich odovzdanosť súčasnému stavu. Nedôvera v zmenu k niečomu lepšiemu je priam badateľná skoro na každom našom rohu, pričom každý politik je automaticky podozrievaný z nekalých praktík, hoc jeho úmysly môžu byť naozaj čestné. V demokratickej spoločnosti aj v súvislosti s bojom proti korupcii platí podľa môjho názoru starý-známy výrok Edmunda Burkeho: „Nevyhnutnou vecou pre triumf zla je to, aby dobrí ľudia nič nerobili.“ Pokiaľ dobrí občania tohto štátu budú aj naďalej tolerovať korupciu, aroganciu moci a ničenie našej budúcnosti, pozitívna spoločenská zmena skrátka nebude možná.
Komentovať