Rakúsko, Slovinsko, Chorvátsko, Taliansko, Francúzsko, Španielsko, Švajčiarsko, Lichtenštajnsko, Holandsko, Česko, Poľsko, Dánsko, Nórsko, Švédsko, Japonsko a Azerbajdžan. Nie, nesnažím sa postupne vymenovať všetky krajiny sveta. Uvádzam len tie, ktoré navštívil môj respondent Tomáš Pecko. Ak by som chcel rýchlo zarobiť sto eur, stavím sa s vami, že neuhádnete, akému zameraniu sa daný učiteľ venuje. Na základe úvodnej indície by totiž väčšina pravdepodobne tipovala geografiu. Omyl. Ide o inžiniera, ktorý vyučuje strojárstvo na Strednej priemyselnej škole v Dubnici nad Váhom.
Svoje pracovné začiatky si spája s ubíjajúcou snahou osvojiť si fungovanie systému EduPage. Danú aplikáciu vtedy považoval za „španielsku dedinu“. Osobne si myslím, že práve preto to dokázal zvládnuť. Čo je predsa taká dedina pre skúseného cestovateľa, že? Viac sa však dozviete už v rozhovore.
Čo viedlo k vášmu rozhodnutiu stať sa pedagógom?
Celý príbeh začal, keď som končil bakalárske štúdium. Vtedy som sa rozhodoval, či pôjdem pracovať alebo podám prihlášku na doplňujúce pedagogické štúdium (DPŠ). Počas daného obdobia som odcestoval do Španielska s cieľom absolvovať Svätojakubskú púť do Santiaga de Compostela. Kvôli zraneniu chodidla som však po dvoch týždňoch musel plán zrušiť. Získal som vďaka tomu dostatok času, aby som si mohol rozmyslieť, čo so životom ďalej. Po návrate domov som bol už rozhodnutý, podal som prihlášku. Neskôr som už navštevoval samotné DPŠ, ktoré som študoval popri hlavnom inžinierskom štúdiu. Ambíciu stať sa pedagógom som vnímal ako nový rozmer vzdelávania: nebyť už len študentom, ale tým, ktorý znalosti odovzdáva.
Čerpáte pri riešení rozporov, malých prevratov v triede aj zo skúseností z obdobia vlastného štúdia? Vnímam totiž ako výhodu vedieť, ako žiak dokáže v daných prípadoch uvažovať, čím sa ho dá lepšie chápať a následne problém účinnejšie riešiť.
Ja som síce takýmto spôsobom nevyčnieval, ale všímal som si mojich spolužiakov, ktorí svojou rebéliou vedeli narušovať vyučovanie. V rámci môjho pedagogického výkonu sa tak práve oni stali príkladom toho, čomu sa chcem vyvarovať. Aj keď som ako učiteľ začínal, tak mi niektorí známi z „fachu“ poradili, že vždy je dobré si už na začiatku stanoviť jasné hranice, určité pravidlá. Odvtedy sa „anarchii“ v triede snažím vyhnúť už v zárodku, teda preventívne. So žiakmi si vždy na začiatku školského roku stanovíme priority: čo chcem, aby splnili, ale tiež, čo odo mňa očakávajú oni. Vďaka tomu dokážeme nájsť istý konsenzus a zároveň sa dočkám aj rešpektu. Nemusím tak, chvalabohu, tápať, ako si ho dodatočne vybudovať.
Zdá sa, že máte so žiakmi celkom otvorený vzťah.
Snažím sa o balans, vymedziť si isté hranice, ktoré netreba prekračovať. Cez prestávky alebo po vyučovaní mi nerobí problém s nimi komunikovať o čomkoľvek, teda aj o ich súkromnom živote či dianí na škole. Avšak počas hodín mám jasne stanovené, že sa budeme venovať výlučne učivu, ostatné počká. Nie som teda benevolentný, nechcem, aby mi skákali po hlave. Snažím sa hľadať zdravú mieru v tom, kedy môžem upustiť zo svoje učiteľskej vážnosti a kedy je žiadúce si ju zachovať.
Vaše strojnícke schopnosti využívate aj v rámci projektu MyMachine. Ako ste sa k nemu dostali a ako vyzerá vaša spolupráca?
Pred troma rokmi sme úzko spolupracovali na vytvorení nórskeho projektu so Žilinskou univerzitou. Pri danom procese moja kolegyňa natrafila na MyMachine, a keďže nás ich program zaujal, spísali sme zmluvu. Vidíme v tom význam najmä kvôli tomu, že ide o prepojenie základných, stredných a vysokých škôl. Sú to rôzne vekové kategórie, ktoré musia spoločne fungovať, aby bol výsledok úspešný. Riešenie problémov v kolektíve, robenie ústupkov, to sú veci dobre využiteľné aj v mimoškolskom prostredí. Náš tím tvoria prioritne odbory strojárstvo a mechatronika. Vybrali sme študentov schopných popasovať sa s hocijakou výzvou a nakoniec aj úspešne skonštruovať zariadenie. Dvaja žiaci mechatroniky sa sústredia na senzorické aspekty výrobku a následné programovanie. My strojári sa zas zaoberáme konštrukciou, čo zahŕňa výrobu súčiastok či už 3D tlačou alebo obrábaním. Tento rok máme za úlohu zhmotniť automat na hračky, zatiaľ to vyzerá uskutočniteľne.
Vaše povolanie môže často zahŕňať vykonávanie povinností aj mimo pracovného času. Dokáže byť teda náročné. Čím napĺňate svoju psychickú hygienu?
Osobne cítim, že v poslednom období pracujem tak na 150 percent, čo je výsledkom nedostatku pedagógov v školstve. Nástrojmi môjho odreagovania sú počítačové hry, ale nezabúdam ani na čítanie kníh alebo už spomínané cestovanie. V lete som sa presťahoval do Bratislavy, takže postupne objavujem aj krásy nášho hlavného mesta. K týmto aktivitám sa však prioritne dostanem až cez víkend. Niekedy sa dokonca musím spoľahnúť až na obdobie prázdnin.
Spomenuli ste nedostatok pedagógov, je to podľa vás najväčší problém nášho školstva?
Áno, vnímam ho totiž intenzívne. Väčšina na našej škole „ťahá“ nadčasy, čo nás mentálne vyčerpáva. Ak by dlhodobo vážne ochoreli dvaja alebo traja moji kolegovia, bolo by to náročné utiahnuť. Nedokázali by sme plnohodnotne suplovať ich absenciu. Väčšina pedagógov je pritom už na dôchodku, alebo sú zamestnaní na polovičný úväzok. Nás, ktorí sa tomu dokážeme venovať naplno, je veľmi málo. Jedným zo spôsobov, ako nedostatok vyriešiť, je dôslednejšie upriamovať pozornosť na možnosť DPŠ. Náborové letáčiky policajtov, hasičov, vojakov sú dobre známe. Niečo podobné, no s učiteľskou tematikou však nie je vidieť. Mali by sme preto inklinovať k výraznejšiemu prezentovaniu našej profesie. Študenti by mali vedieť, že nemusia navštevovať čisto pedagogickú školu. Existuje totiž aj DPŠ, ktoré si môžu dorobiť popri inom štúdiu alebo aj externe. Pomohlo by aj zlepšenie všeobecného obrazu učiteľa. Sme totiž vnímaní ako zamestnanci, ktorí majú k dispozícii 45 dní dovolenky, a preto sa nemáme právo sťažovať.
Čo vás vlastne drží pri pedagogickej činnosti?
Ako pedagóg skončím, až keď mi žiaci ukážu, že učenie nezvládam. Podľa mňa sú to práve oni, ktorí nám poskytujú najlepšiu sebareflexiu. Na strednej škole sú už niektorí aj dospelí, majú 18, 19 rokov. Vedia tak už jasnejšie vnímať, či si z vyučovania vzali niečo užitočné, alebo počuli len prázdne slová. Práve druhému prípadu sa snažím vyvarovať.
Ak sa vrátime k vašim aktivitám mimo školy, k jednej z nich patrí aj písanie kníh. Dokopy ste publikovali už tri. O akú literatúru ide? Myslím tematicky alebo žánrovo.
Knihy spadajú do žánru sci-fi a venujú sa alternatívnej realite a problematike ľudských snov, ktoré sa snažím vykresliť ako dôležité a formujúce pre život človeka. Netreba ich preto ignorovať, ale hľadať ich prepojenie s realitou. To demonštrujem na príbehu chlapca, ktorého vlastné sny ovplyvňujú natoľko, že začne spolupracovať s výskumným strediskom na dosiahnutí zistenia, prečo vlastne snívame.
Máte sny často?
Áno. Svoje sny som si pamätal už v útlom veku. Ich odborné skúmanie ma lákalo natoľko, že som to chcel študovať aj na vysokej škole, avšak pokračoval som v strojárstve. Daná vlastnosť a nenaplnená túžba boli podnetom pre písanie práve takto tematicky orientovanej literatúry.
Nepovažujem sa za stalkera, ale na vašom Instagramovom účte som si všimol, že ste navštívili viacero krajín. Čo pre vás znamená cestovanie?
Absolútnu a neoddeliteľnú súčasť spoznávania nášho sveta. Je to priame porovnanie toho, ako dokážu fungovať iné štáty, či už z hľadiska obyčajnej infraštruktúry, dopravy alebo aj správania ľudí. Pre mňa bolo Japonsko celoživotným snom a som veľmi rád, že som si ho v roku 2023 splnil. Spoločne s kamarátmi sa nám ho podarilo prejsť za mesiac a pár dní, a to od severu až na juh. Počas leta plánujeme navštíviť túto krajinu opäť, samozrejme, vyberieme sa za inými destináciami. Chceme si z toho urobiť tradíciu, opakovať to možno každé dva až tri roky. Uchvátila má ich skromnosť, sebareflexia. Japonsko za mňa jednoznačne vyniká z ázijských krajín, predstavuje akoby časť Európy, ale v Ázii.
Čo obdivujete na japonskej kultúre?
Prednedávnom som dočítal knihu Šogún od Jamesa Clavella, ktorá hovorí o danej krajine okolo roku 1600, keď ju objavili Angličania. Je pre mňa fascinujúce, že aj napriek tomu, akí boli Briti dobyvatelia a spolu s Portugalcami a Španielmi sa snažili kolonizovať veľkú časť sveta, tak Japonci sa k nepríjemnej situácii postavili s rešpektom a pokorou. Aj keď, samozrejme, bola tam silná vnútorná zášť. Obyvatelia súperili so skutočnosťou: „Teraz tu máme cudzincov, čo bude pre nás najlepšie? Ako sa k ním zachovať? Myšlienky, ktoré v súčasnosti riešime aj my na Slovensku. Pre nás je to však niečo nové, pričom Japonci tomu čelili už v 16. storočí. Tento stret kultúr nakoniec dokázali vyriešiť, ale záver knihy nebudem spoilovať.
Aké situácie sa vám vynoria v súvislosti s Japonskom?
Najskôr situácia, keď sme čakali na vlakovej stanici v Sappore. My sme tam práve čakali na náš spoj do ďalšieho mesta. Zrazu k nám prišiel sprievodca s otázkou, či máme lístky. Nechystali sme sa ísť načierno, tak sme mu ich ukázali. On nás vzápätí „presunul“ o také 2, 3 metre ďalej, kde nám zastavil vlak a priamo pred nami sa otvorili jeho dvere. Akoby na centimeter presne. Obrovskou výhodou je, že Japonci majú jasne určené, ktorý vlak vám kde zastaví. Nemusíte tak čakať pozerajúc na tabuľu určenú pre radenie vagónov na nástupišti. V súvislosti s tým sa mi vybavuje ešte jeden zážitok. Predpokladám, že sa to stalo v Nagoji, miesto si už úplne nepamätám. Negatívum Japonska je zas prílišné množstvo byrokracie. Aj napriek tomu, že máte onlinovú rezerváciu na cestovanie, tak si stále potrebujete vytlačiť lístok a následne ju potvrdiť. Nevedeli sme však, kde službu na vytlačenie hľadať. Išli sme sa preto opýtať do stánku vlakovej spoločnosti. Zisťovanie nám trvalo asi 15 minút. Už sme vyťahovali aj prekladač, angličtina tam nie je veľmi rozšírená. Za nami sa pritom začal tvoriť dlhý rad nervóznych ľudí. Nakoniec nás kompetentná žena zobrala k automatu, z ktorého sa lístky dajú bez problémov vytlačiť. Minimálne desaťkrát sa nám ospravedlnila. Japonci sú totiž výrazne skromní a vždy chcú pomôcť, a to najlepšie, ako vedia.
Rozhovor bol autorizovaný.
Komentovať