V dome, kde je vždy živo, nikdy netreba budík. Stačí smiech, krik a dupot detských nôh. Lucia vyrastá ako najstaršia zo siedmich súrodencov – v rodine, kde sa láska delí na veľa častí, no nikdy sa nemíňa.
Keď Lucia otvorí dvere rodinného domu v Chminianskej Novej Vsi, hneď z chodby sa ozve detský smiech. „Ticho, Miško spí!“ napomína ju mama z kuchyne, no vzápätí sa ozve dupot drobných nôh a niekto so širokým úsmevom prebehne cez obývačku. Takto to u nich vyzerá bežne – zmes kriku, smiechu, neporiadku a lásky. Lucia sa len pousmeje. „Chaotické, ale krásne,“ povie s úsmevom a ruky si založí do bokov.
Má dvadsaťtri rokov a je najstaršia zo siedmich detí. Vyrastať v takom húfe, priznáva, nebolo vždy jednoduché. „Nikdy nie ste sami. Niekedy by ste aj chceli byť,“ zasmeje sa, „ale naučí vás to nebyť sebecký.“ Najmladší brat má len tri roky, a tak Lucia často hrá úlohu druhej mamy. Keď treba, vyzdvihne niekoho zo školy, pomôže s úlohami alebo postráži najmenších, kým rodičia pracujú.
Prvýkrát si uvedomila, že ich rodina je väčšia než ostatné, keď mala asi osem: „Narodila sa Kika, štvrtý súrodenec, a ja som zrazu zistila, že väčšina mojich spolužiakov má len jedného brata alebo sestru. My sme boli malá armáda.“ Hovorí to s úsmevom, no v jej hlase cítiť aj rešpekt – k svojim rodičom, ktorí to všetko zvládli.
U nich doma nikdy nebolo ticho. Každý má iné záujmy, iné sny. Jedna sestra spieva, druhý brat maľuje, ďalší tancuje. Lucia si spomína, ako sa kedysi všetci hádali o to, kto bude mať kúsok papiera na kreslenie, a teraz sa navzájom podporujú. „Samozrejme, hádky máme stále,“ priznáva. „Berieme si veci, otravujeme sa, ale čím sme starší, tým viac sa vieme porozprávať. Keď spolu žijete 24 hodín denne, musíte si to vykomunikovať. Inak by ste sa zožrali.“
Napriek tomu všetkému na svojich súrodencov nedá dopustiť. Vraj ju naučili trpezlivosti a zodpovednosti – vlastnostiam, ktoré sa podľa nej nedajú len tak naučiť v škole. „Je to ako cvičná aréna pre budúcu mamu,“ povie a zasmeje sa.
Finančne si nikdy nežili zle: „Kým sme boli traja, nemali sme veci navyše, ale nič nám nechýbalo. Rodičia podnikajú, takže sa to časom zlepšilo. Ak aj boli problémy, nikdy nám o tom nehovorili.“ Sama Lucia do domácnosti neprispieva, ale od šestnástich brigáduje – chce byť finančne samostatná, nechce byť na nikom závislá.
Na otázku, či sa stretla s predsudkami, len pokrúti hlavou: „Nie, nikdy. Možno sa na základnej škole smiali, že mám veľa súrodencov, ale deti sa smejú na všetkom. V dedine je to iné ako v meste, ale nikdy som sa necítila znevýhodnená.“ V jej hlase cítiť pokoj – ten, ktorý prichádza, keď človek presne vie, kde je jeho miesto.
Keď sa rozhovorí o rodičoch, na chvíľu stíchne. „Sú najmenej sebeckí ľudia, akých poznám. Keď som bola mladšia, občas som im to vyčítala, že prečo nás majú toľko,“ prizná s úsmevom a dodá, „ale dnes to chápem. Možno to ani neplánovali, ale takto to malo byť.“
Vonku sa pomaly stmieva a z kuchyne sa valí vôňa večere. Z obývačky sa zase ozve detský plač – trojročný brat chce asi mlieko. Lucia sa zdvihne a s úsmevom ide za ním. „Veľká rodina je chaotická,“ povie ešte ponad plece, „ale v tom je jej krása.“
Autorka: Bronislava Trcková
Komentovať