Dňa 22. februára 2026 sa v priestoroch obecného domu v Zlatej Bani uskutočnila pútavá beseda venovaná jednej z najtemnejších kapitol našich regionálnych dejín – vypáleniu obce počas druhej svetovej vojny. Podujatie, ktoré zorganizoval starosta obce Maroš Železník, bolo spojené s premietaním dokumentu postaveného na princípoch Oral History.
Uchovanie pamäti kraja
Hlavným podnetom pre vznik tohto audiovizuálneho diela bola snaha uctiť si vojenskú históriu prešovského okresu a širšieho kraja. V dnešnej dobe, kedy sa na historické fakty často zabúda, slúži tento dokument ako dôležitý memento. Ponúka pohľad na hrôzy vojny očami tých, ktorí ich prežili na vlastnej koži.
Divákov dokumentom sprevádzal Ľudovít Maras, ktorý tragické udalosti zažil ako malý chlapec. Okrem samotných bojov priblížil aj dobový život v obci; Zlatá Baňa bola vtedy známa spracovaním a dodávkami dreva. Na tento účel slúžil miestny Tajch, cez ktorý sa drevo splavovalo smerom na Solivar, a spomenutá bola aj historická lesná železnička (dnešná cykloželeznička).
Chronológia tragédie: September 1944
Vypáleniu obce, ktorá bola aktívnou súčasťou operácií Slovenského národného povstania, predchádzala osudná udalosť: dvaja miestni obyvatelia, Ján Leák a Tomáš Kasterovnič, zastrelili nemeckého dôstojníka. Odveta nemeckých vojsk, ktoré prišli smerom od Červenice, bola neľútostná.
Maras v dokumente opísal dramatický sled udalostí:
-
7. september 1944: Nemci zaútočili na jadro dediny. Obyvatelia hľadali úkryt v okolitých lesoch a pivniciach, zatiaľ čo nepriateľ zasypával dolinu granátmi a streľbou z okolitých kopcov. Kvôli úzkemu profilu doliny nebolo takmer kam uniknúť. Ako prvé zhorelo družstvo so zásobami potravín a liekov.
-
8. september 1944: Po návrate z lesov našli dedinčania telá postrelených spoluobčanov, ktorí nestihli včas utiecť.
-
9. september 1944: Prestrelky pokračovali aj na tretí deň. Odboj sa však nevzdával – podarilo sa im zamínovať most a vyhodiť do vzduchu nemecké auto.
Samotnú inváziu charakterizovala prítomnosť najmenej stovky vojakov, ktorí obec systematicky likvidovali pomocou plameňometov, a to zvnútra aj zvonku budov.
„Hlavná vec, že žijeme“
Napriek obrovským stratám a pohľadu na horiace domovy zostali v pamäti pamätníkov aj silné momenty ľudskej nezlomnosti. Medzi plačom sa ozývali povzbudivé slová susedov: „Hlavná vec, že žijeme!“ Práve táto veta podčiarkuje silu komunity, ktorá sa po vojne dokázala znovu postaviť na nohy, hoci Zlatá Baňa zostane v historickom povedomí navždy zapísaná najmä svojím tragickým osudom.
Najviac ma oslovila forma dokumentu: Maras v aute prechádzal obcou a priamo ukazoval miesta, kde sa tragédia odohrala. Táto vizualizácia dejín v teréne bola oveľa autentickejšia než učebnice. Bodku za podujatím dalo príjemné pohostenie a neformálna diskusia s potomkami postihnutých rodín.
Komentovať