Podcasty sa v posledných rokoch stali fenoménom a čoraz viac mladých ľudí si v nich nachádza vlastný hlas. Jednou z nich je aj naša spolužiačka, študentka prvého ročníka mediálnych štúdií Milica Petrušová, ktorá sa rozhodla ísť ešte o krok ďalej – vo svojich podcastoch oslovuje zahraničných umelcov z rôznych kútov sveta.
Ako si sa dostala k tvorbe podcastov?
K podcastom som sa dostala úplne prirodzene, bez nejakého veľkého plánu. Ja som ich vždy veľmi rada počúvala, či už pri cestovaní, večer pred spaním alebo len tak popri bežnom dni. Postupne som si uvedomila, že ma baví nielen počúvať príbehy iných ľudí, ale aj spôsob, akým sa dajú cez podcasty odovzdávať emócie, názory a celkovo atmosféra. Do toho sa pridala moja láska k hudbe. Hudba je pre mňa niečo veľmi osobné. Zároveň ma vždy bavilo objavovať nových umelcov, nie len tých, čo sú všade, ale hlavne aj tých menej známych.
Často sa ma ľudia pýtajú, koho počúvam. Síce poznám aj mainstream hudbu, ale oveľa bližší sú mi práve začínajúci umelci. Mám pocit, že oni robia hudbu ešte úplne úprimne, bez tlaku a kalkulovania, a zároveň si viac vážia svoju komunitu. A presne vtedy mi napadlo, že by som to mohla spojiť: podcasty a hudbu. Tak vznikol môj black & white world podcast, ktorý je pre mňa takým priestorom, kde môžem tieto dve veci prepojiť. Niekedy robím epizódy sama, keď mám potrebu niečo povedať alebo rozobrať nejakú tému, ale najviac ma bavia rozhovory s umelcami. Je to pre mňa spôsob, ako ich nielen predstaviť ostatným, ale aj reálne spoznať.
Prečo práve zahraniční umelci?
Je to kombinácia viacerých vecí. Prvá je asi tá, že sa cítim prirodzenejšie v angličtine. Aj keď sa teraz na univerzite snažím zlepšovať v slovenčine a viac si dávať pozor na správne formulácie slov, angličtina je pre mňa stále komfortný priestor. Hlavne keď ide o vyjadrovanie pocitov alebo vedenie rozhovoru. Angličtina je zároveň univerzálny jazyk, ktorý spája ľudí z rôznych krajín. Mala som hostí napríklad z Nemecka, Švajčiarska či Švédska, pričom niektorí z nich ani netvoria primárne v angličtine, ale aj tak sa v nej vedeli vyjadriť. To mi otvorilo oveľa viac možností, koho môžem osloviť. A úprimne, bol tam aj taký menší „strategický“ dôvod, a to že obsah v angličtine má väčší dosah. Je väčšia šanca, že si ho niekto nájde aj mimo Slovenska, čo je pri hudobnom podcaste veľká výhoda. Takže to nebolo len o komforte, ale aj o tom, kam som chcela ten projekt posunúť.
Je náročné viesť rozhovor v cudzom jazyku?
Pre mňa osobne to nebolo až také náročné, skôr prirodzené. Angličtina ma vždy bavila, rada v nej čítam, počúvam aj komunikujem, takže samotné vedenie rozhovoru nebol problém. Ťažšia bola skôr tá psychická stránka na začiatku. Mala som obavy z môjho akcentu a z toho, ako to bude znieť pre ostatných. Dokonca sa mi aj stalo, že sa mi niektorí ľudia za to smiali, čo ma vtedy dosť ovplyvnilo. Aj preto som moje úplne prvé epizódy nakoniec vymazala. Ale s odstupom času to beriem ako súčasť procesu. Rozhodla som sa začať odznova a robiť to lepšie, viac si veriť a neriešiť až tak názory okolia. A myslím si, že to bolo správne rozhodnutie. Ak by som mala niečo odkázať ľuďom, ktorí chcú tvoriť v cudzom jazyku, tak asi to, že strach je normálny, ale nemal by vás zastaviť. Práve tým, že to robíte, sa posúvate najviac.
Máš nejaký rozhovor, ktorý ti utkvel v pamäti?
Každý rozhovor mi niečo dal, ale sú aj také, ktoré sú pre mňa osobnejšie. Napríklad jeden z prvých rozhovorov, ktoré som robila, bol s americkou speváčkou NERIAH. Ona je pre mňa dodnes jedna z najobľúbenejších interpretiek. Náš kontakt sa postupne prehĺbil a neostalo to len pri rozhovore. Volali sme si, pomáhala som jej so sociálnymi sieťami a vytvoril sa medzi nami veľmi blízky vzťah. Vnímam ju skoro ako staršiu sestru, čo je zaujímavé aj tým, že máme narodeniny hneď po sebe. Jej hudbu som objavila v období, keď som sa sama ešte hľadala, a naozaj mi vtedy pomohla. Podobne silné spojenie mám aj s Eileen Alister. Tú som mala možnosť vidieť aj naživo a tiež s ňou spolupracujem na sociálnych sieťach. Sledujem jej rast úplne od začiatkov a je neuveriteľné vidieť, kam sa posunula. Tieto rozhovory pre mňa neboli len „obsah do podcastu“, ale reálne vzťahy, ktoré mi dali veľa – či už ľudsky, alebo aj v tom, že mi pomohli viac si veriť a uvedomiť si, že aj takéto veci môžu vzniknúť z jedného nápadu.
Aké máš plány do budúcna?
Momentálne mám menšiu pauzu, hlavne pre školu a ďalšie aktivity, ktorým sa venujem. Určite však nechcem prestať. Skôr to beriem ako prirodzenú fázu, počas ktorej si dávam priestor. Potom sa vrátim s novou energiou. Do budúcna by som chcela pokračovať v rozhovoroch, ísť možno ešte viac do hĺbky a viac rozoberať samotnú hudbu. Neriešiť ju len ako výsledok, ale aj ako proces. Zároveň ma láka myšlienka zapojiť aj slovenských umelcov a skúsiť epizódy v slovenčine. Celý ten projekt beriem ako niečo, čo sa vyvíja spolu so mnou. Nemám presne nalinkovaný plán, ale viem, že sa tomu chcem venovať ďalej a postupne to posúvať.
Pomáha ti univerzita pri tvorbe podcastov?
Určite áno, aj keď som ešte len na začiatku. Už teraz vidím, že som sa zlepšila v technických veciach, napríklad v strihaní, práci so zvukom alebo celkovo v tom, ako pristupovať k tvorbe. Veľmi sa teším aj na podcastové štúdio, ktoré budeme mať čoskoro k dispozícii v Rádiu PaF. Pre mňa je to niečo, čo som si dlho predstavovala, takže možnosť reálne tvoriť v takom priestore je dosť veľká motivácia. Zároveň mám pocit, že univerzita mi dáva širší pohľad nielen na samotnú tvorbu, ale aj na médiá ako také. A keďže som ešte len v prvom ročníku, beriem to tak, že to najlepšie ma ešte len čaká. Na záver by som asi povedala, že ak má človek nápad alebo niečo, čo ho baví, mal by to skúsiť. Aj ja som začínala úplne od nuly a postupne sa mi podarilo dostať až k nominácii na cenu. Aj keď som skončila druhá, pre mňa to bol obrovský krok a motivácia pokračovať ďalej.
Komentovať