Každý môj výlet začína otázkou: „Nejdeme?“ A či si na to odpoviem sama v hlave, alebo na Messengeri, vždy je odpoveď jasná: „Ideme!“ A nebolo to inak ani teraz. Zbalila som si termo, zapla svoju dobrodružnú náladu a vycestovala na týždeň do Spojeného kráľovstva.
1. deň
Večer som dorazila do Londýna. Keďže bolo veľa hodín a my sme mali v pláne doraziť do Walesu až ráno, rozhodli sme sa prvú noc stráviť pri Cambridge. Kempovanie sme mali vopred naplánované, žiadne váhanie nad hotelom sa nekonalo – dobrodružstvo predsa nekvitne v perinách s izbovou službou.
Anglické počasie ma privítalo vo veľkom štýle – vlhkosť, vietor a dážď, ktorý sa mi snažil naznačiť, že februárové stanovanie v Británii asi nebude úplne top nápad. Ak by som bola bohatšia, mohla som si kúpiť vlnené oblečenie, ktoré má ako jediné moc nad anglickým počasím. Ale keďže letenky odčerpali z rozpočtu, riešila som to extra vrstvami a silnou vierou v spacák.
Spali sme v rozkladacom stane na aute, čo bolo relatívne pohodlné, ak nerátam vietor, ktorý sa snažil zo stanu spraviť rogalo. Ráno ma neprebudil budík, ale ovce. Niekoľko kusov si prišlo skontrolovať, kto im okupuje výhľad a myslím, že ich pohľad hovoril jasne: „Aj po brexite ste stále tu?“
2. deň
Po niekoľkých hodinách jazdy sme dorazili do Denbighshire na severe Walesu. Tam nás čakal výstup na Velvet Hill – menší kopec s krásnym výhľadom. Po jeho zdolaní sme sa presunuli k Chain Bridge, historickému železnému mostu, ktorý spája brehy rieky Dee. Na rozdiel od moderných mostov mal taký svoj vlastný charakter – žiadna betónová nuda, ale konštrukcia, z ktorej cítiť históriu.
Po celodennom chodení sme vyhladli a tak sme sa rozhodli vyskúšať tradičné anglické jedlo – Steak and Ale Pie. Priznávam, čakala som, že to bude len ďalší gastronomický omyl britskej kuchyne, ale opak bol pravdou. Plná chuť, chrumkavé cesto a mäso, ktoré nebolo ako podrážka. Možno by mali anglickí kuchári radšej piecť koláče, než robiť fish and chips, aj keď to mi chutí tiež.
Večer sme dorazili na našu ďalšiu zastávku – parkovisko v lese. Žiadne kempy, žiadna civilizácia, len ticho a zamračené hviezdy nad hlavou. Postavili sme stan, zapli varič a uvarili si čaj. Bolo cítiť, že noc je o niečo teplejšia a my sme konečne zaspali bez obáv, že sa ráno zobudíme ako zamrznuté sochy.
3. deň
Naším ďalším cieľom bol Národný park Snowdonia – miesto, kde sa príroda rozhodla ukázať to najlepšie, čo má. Hory, jazerá, rozľahlé lúky a… ovce. Veľa oviec. Ak si myslíte, že ovce sú len také pasívne huňaté gule, ktoré sa pasú a tvária sa milo, tak vás sklamem. Tieto waleské ovce boli sebavedomé, stáli na ceste a odmietali sa pohnúť, aj keď sme im jemne naznačovali, že by mohli uvoľniť priestor.
A potom prišli kozy. Divoké kozy Snowdonie sú iná liga. Majú v sebe kombináciu drzej mačky a rebelského tínedžera. Ak si niekde sadnete, môžete si byť istí, že o chvíľu tam bude stáť koza a pozerať na vás tak, že sa začnete cítiť ako votrelci na jej území.
Po dni strávenom v Snowdonii sme sa vydali smerom na juh Anglicka, kde sme večer dorazili k moru. Tu už ostávame až do konca výletu. Slnko sme počas celej výpravy veľmi nevideli, ale ten pocit stáť na pobreží a počúvať vlny bol dokonalou bodkou za celým dobrodružstvom.
Bola mi zima? Bola.
Prežila som? Prežila.
Urobila by som to znova? Jednoznačne!
Februárové stanovanie v Spojenom kráľovstve síce nie je pre slabé povahy, ale ak máte radi dobrodružstvá, studený vietor a drzé kozy, odporúčam všetkými desiatimi. Takže keď sa nabudúce opýtam: „Nejdeme?“ Odpoveď je jasná: „Ideme!“
Komentovať