V septembri som v Tokiu navštívila jednu z najvyhľadávanejších umeleckých atrakcií na svete – svetelné múzeum TeamLab. Táto skúsenosť ma pochopiteľne ovplyvnila a preto boli moje očakávania voči festivalu Biela noc v Košiciach pomerne nízke. Na moje milé prekvapenie mi však toto kultúrne podujatie prinieslo veľmi intenzívny umelecký zážitok, ktorý ma obohatil nielen vizuálne, ale aj rozšíril moje obzory o priestoroch tohto mesta.
Z 33 umeleckých diel som videla približne 28, keďže niektoré boli počas večera zatvorené. Festival sa konal v rôznych kultúrnych strediskách po celom meste, čo pre mňa zároveň znamenalo aj objavovanie Košíc a ich zákutí, o ktorých som doposiaľ vôbec nevedela. Ako príklad spomeniem historickú podzemnú budovu Dolná brána, ktorá je súčasťou mestského opevnenia zo stredoveku. Chodby tohto múzea mi pripomenuli atmosféru Edinburghu, známeho svojimi temnými, mystickými štvrťami a podzemnými uličkami, kvôli ktorým sa do Škótska v posledných rokoch opakovane vraciam. Nezaujalo ma však len samotné miesto, ale aj dielo inšpirované Čínou od slovenského vizuálneho umelca, ilustrátora a pedagóga Viliama Slaminku s názvom Kobra Viazankova, ktoré tomuto podzemiu vdýchlo život.
Najsilnejší dojem na mňa však zanechala multimediálna inštalácia Borisa Vitázeka No počkaj!, umiestnená na nádvorí Východoslovenskej galérie. Inšpirovaná známou sovietskou animovanou rozprávkou tematizovala neustály strach z okupácie a vojnových konfliktov, ktoré sa môžu kedykoľvek vrátiť – zvlášť v kontexte súčasnej vojny na Ukrajine.
Atmosféra na nádvorí bola chladná, priam mrazivá. So zatajeným dychom som nevnímala nič iné, len toto výnimočné dielo, sprevádzané znepokojujúcim zvukovým podkladom a trpkým záverom. Jeho silnou stránkou z môjho pohľadu bolo to, že si našlo cestu ku každému – od detí, cez dospelých, až po seniorov. Výsledkom pre laického diváka nebolo nezrozumiteľné elitárske umenie, ale dielo s jasnou a pritom hlbokou pointou. Deti v ňom spoznali legendárnu rozprávku, no vnímali aj jej temnejšie obrazy a odkaz. Dospelí si situáciu spojili s aktuálnym konfliktom za našimi hranicami a seniori si pripomenuli spomienky na okupáciu Československa z roku 1968. Dielo predstavovalo silný umelecký a politický komentár k historickej aj súčasnej vojenskej agresii.
V duchu politických tém ma zaujalo aj zvukovo-svetelné dielo Matúša Maťátka Revolucionár, ktoré sa nachádzalo v galérii Alfa v Kulturparku. Bola to inštalácia plná smútku aj nádeje zároveň, čo považujem za mimoriadne náročné a obdivuhodné spojenie dvoch protichodných emócií v jednom diele. Dychberúca bola aj hudobná zložka, ktorá ma celú úplne pohltila.
V závere prehliadky ma zahrialo pri srdci dielo Hlavne sa usmievaj od Niny A. Šoškovej, taktiež vystavené v galérii Alfa. Jej jednoduchá, no krásna myšlienka úsmevu prenesená do umeleckého jazyka bola milým a optimistickým zakončením mojej veľmi pozitívnej skúsenosti s Bielou nocou v Košiciach. Festival ma príjemne prekvapil svojou rozmanitosťou i spoločenskou hĺbkou a v nasledujúcom roku by som ho odporúčala každému, kto chce spoznať umenie aj samotné Košice z novej perspektívy. 🙂
Komentovať