Prázdniny pre mnohých študentov Prešovskej univerzity znamenajú jediné: čas na letnú brigádu. Nie však hocijakú – čoraz viac mladých ľudí spája prácu s cestovaním a zážitkami, ktoré im doma jednoducho nič nenahradí. Aj ja patrím medzi tých, ktorí vymenili istotu a prácu na Slovensku za možnosť objavovať, pracovať a žiť v zahraničí. Prvýkrát som to skúsila v Írsku v roku 2021, odvtedy sa každé leto vraciam do Nórska. Dokopy som tu strávila už jeden rok a bol to čas, ktorý mi dal oveľa viac než len pracovné skúsenosti. Najväčšou výzvou však bolo a stále je prekonať chlad a rezervovanosť Nórov, ktorí sú síce veľmi milí, ale držia si odstup a nové priateľstvá tu vznikajú pomaly. Krajina je nádherná, ale jej kultúra je v mnohom iná než to, na čo som bola zvyknutá na Slovensku. Priznávam, že pre spoločenského človeka, akým som ja, bolo zvládanie pocitov osamelosti a hľadanie svojho miesta v tejto uzavretej spoločnosti často náročné.
Práve v tomto období som spoznala Moniku – mladú Češku, ktorá sa do Nórska rozhodla presťahovať po skúsenostiach z Nového Zélandu a Anglicka. Jej pohľad na život v tejto krajine ma zaujal už pri prvom rozhovore. Inšpirovalo ma, ako sa dokázala adaptovať na nové prostredie. Chcela som pochopiť, čo ju priviedlo práve sem, ako vníma Nórsko očami niekoho, kto pochádza z podobnej kultúry ako ja – keďže aj moja mamka je z Českej republiky. Zaujímalo ma, či prežívala podobné pocity, ako si zvykla na tento nový spôsob života a čo pre ňu znamená domov v krajine, kde je cudzinkou. Aj preto som sa rozhodla urobiť s Monikou rozhovor a priniesť jej skúsenosť vám všetkým, ktorí možno tiež uvažujete o tom, že leto strávite za polárnym kruhom.
Monika, väčšina ľudí z Česka či Slovenska má o práci a živote v Nórsku predstavu plnú pozitív – vyššie platy, férové podmienky, stabilita. No z tvojho pohľadu: s akými negatívnymi stránkami alebo skrytými výzvami, o ktorých sa až tak často nehovorí, si sa v nórskom prostredí stretla? Čo ťa najviac na tejto krajine prekvapilo?
Najväčší šok pre mňa bola mentalita Nórov – pôsobia na mňa, akoby im bolo všetko jedno, nikam sa neponáhľajú, majú na všetko čas. Keď niečo potrebuješ, nič sa tu nedeje hneď, všetko trvá a nikto sa nestresuje. Sú veľmi pokojní. Prekvapilo ma aj to, že alkohol je tu extrémne drahý, ale aj tak mám pocit, že veľa ľudí tu pije. Na druhej strane, Nórsko je presne také krásne, čisté a bezpečné, ako si ho človek predstavuje z fotiek. Čo ma však nemilo prekvapilo, bola byrokracia – vybaviť si bankový účet, telefónne číslo, sociálne číslo… to je nekonečný kolotoč. Na všetko potrebuješ niečo iné a bez znalosti jazyka je to ešte náročnejšie. Tiež mi tu chýba typická národná kuchyňa – Nóri podľa mňa nemajú nič vlastné, takže ak sa chceš dobre najesť, ideš do talianskej alebo čínskej reštaurácie. A ešte káva! Tá sa tu pije vo veľkom, stále a všade, ale je to len čierna, filtrovaná káva, ktorá mi fakt nechutí. Negatívne skúsenosti so životom v Nórsku som zatiaľ nemala, som tu štyri roky a nemám čo vytknúť. Prácu som si našla cez agentúru ako čašníčka a odvtedy som tu zostala, kariérne postupujem a som spokojná. Veľmi milo ma však prekvapila aktivita Nórov – sú stále v pohybe, športujú, starší ľudia tancujú, chodia na výlety, nesedia doma pred televízorom. To som nikde inde nezažila. A ešte jedna zaujímavosť – vôbec sa tu nefajčí, ak niekoho vidíš s cigaretou, je to skôr cudzinec. Zato žuvací tabak tu fičí na plné obrátky, používajú ho všetci, mladí aj starí – priznávam, aj ja som tomu prepadla.
Pred súčasnou pozíciou asistentky recepcie si si v hoteli prešla viacerými pracovnými rolami. Aké miesta si vyskúšala a čo ťa motivovalo neustále napredovať? Nebol pre teba prechod medzi úplne rozdielnymi pracovnými miestami náročný?
Keď som prišla do Nórska, mala som tu zostať len štyri mesiace ako čašníčka. Nakoniec sú z toho štyri roky. Začínala som v reštaurácii, potom ma prehovorili na bar – potrebovali niekoho na nočné zmeny, tak ma „uplatili“ vyšším platom. Chvíľu som vypomáhala aj pri upratovaní, keď som potrebovala extra hodiny. Potom mi manažérka hotela ponúkla prácu na recepcii. Najprv som sa bála kvôli jazyku, ale uistila ma, že sa to naučím. Prihlásila som sa do jazykovej školy a po pár mesiacoch som nastúpila na recepciu. Teraz som tam už dva a pol roka, predtým som rok pracovala za barom. A moja motivácia napredovať? Jednoducho mi nikdy nestačí to, čo mám – stále chcem viac, je to moja povaha. Prechod na recepciu bol samozrejme zo všetkých pozícií najťažší, hlavne kvôli nórčine. Práca recepčnej sama o sebe nie je ťažká, ale jazyk je veľkou výzvou. Po pol roku na recepcii mi ponúkli miesto prvej recepčnej, vraj som bola dobrá a aktuálne je zo mňa asistentka šéfky recepcie.
Aký impulz alebo moment ťa presvedčil, že bez nórčiny sa v tejto krajine neposunieš ďalej? Využívala si pri učení sa jazyka nejaké vlastné, možno netradičné metódy? A ako spätne vnímaš náročnosť a dĺžku celého tohto tvojho procesu?
Mám v sebe rešpekt ku krajinám, kde žijem, ale keď som sem prišla len na štyri mesiace, jazyk som neriešila. Nevedela som ani pozdraviť, nakoľko rozhodnutie pracovať v Nórsku už spolu s odletom mi trvalo necelý týždeň, bolo to veľmi rýchle a spontánne. Až keď som začala pracovať a stretávať sa s ľuďmi, pocítila som potrebu rozumieť im a rozprávať sa s nimi. Po ponuke práce recepčnej som sa hneď prihlásila do jazykovej školy, kde som chodila pol roka trikrát týždenne. Škola mi veľmi pomohla pochopiť gramatiku a systém jazyka. Žiadne špeciálne metódy som nepoužívala, ale často si v hlave vytváram imaginárne rozhovory, skúšam si frázy, v práci si vymýšľam rôzne scenáre. Učím sa hlavne celé frázy, nie jednotlivé slovíčka. Nórčina je ťažká, trvalo mi dva roky, kým som sa v nej začala cítiť istejšie. Hanbila som sa, bála som sa, že poviem niečo zle, ale to je pri jazykoch normálne.
Tvoj manžel je z Litvy, ty z Česka, žijete v Nórsku – máte doma niekedy „jazykový chaos“ a nejaké vlastné rodinné tradície, ktoré vznikli práve z tohto vášho kultúrneho mixu?
Je to celkom vtipná kombinácia, doma rozprávame po anglicky. Manžel už pozná aj naše nadávky. Občas nastane jazykový chaos, ale snažíme sa nemiešať jazyky. S deťmi hovoríme anglicky, manžel sa s nimi rozpráva po litovsky, takže aj tento jazyk počujem denne – nie že by som ho ovládala, ale už som pochopila niektoré frázy. Ak nevieme nájsť slovo v angličtine, pomôžeme si nórskym alebo českým slovíčkom, lebo litovčina je podobná ruštine a niekedy si rozumieme aj vďaka tomu. Špeciálne tradície však nemáme, Litva a Česko sú dosť podobné, takže sme si nepriniesli nič čo by bolo úplne nové.
A ak ešte ostaneme pri téme tvojho manželstva, svadbu ste mali minulý rok v Česku a stretli sa na nej ľudia z rôznych krajín. Bolo niečo, čo hostí, nielen zo Škandinávie, na českej svadbe úplne šokovalo alebo pobavilo?
Úprimne, nikoho nič nešokovalo. Mali sme tam asi 13 národností (smiech), ale všetci boli z Európy, takže tradície ako rozbíjanie taniera či pohárik s vodou a slivovicou boli možno pre niekoho nové, ale nič šokujúce. Bola to klasická svadba. Myslím, že v Európe je to všade podobné. Nikto nebol prekvapený.
Existuje niečo, čo si si z Nórska „osvojila“ a už by si bez toho nevedela žiť? Napríklad nejaký zvyk alebo pohľad na život?
Prvé, čo mi napadne, je žuvací tabak – snus. Začala som s tým práve tu a už sa toho neviem zbaviť. Vždy som bola aj outdoorový typ, ale tu sa to ešte prehĺbilo. Zamilovala som si bežky – v zime ich mám stále v aute a keď je čas, idem si zabežkovať. Stala sa z toho moja zimná rutina. Nórsko ma naučilo aj väčšiemu pokoju, že netreba všetko riešiť a stresovať sa. Zamilovala som si tu prírodu a ich prístup k nej – vážiť si ju, chrániť ju a byť hrdá, že tu žijem.
Stretla si sa v Nórsku niekedy so situáciou, keď ti niekto dal pocítiť, že sem „nepatríš“ alebo že si cudzia? A ako vnímaš svoju českú identitu v tejto krajine?
Áno, hlavne na začiatku. Raz za mnou prišiel starší pán v reštaurácii a celý čas na mňa hovoril po nórsky a keď som povedala, že neviem, začal ma napodobňovať a ponižovať, aby som sa naučila ich jazyk. Bolo to nepríjemné, tak som ho odmietla obsluhovať. Neskôr sa mi ospravedlnil, ale mrzelo ma to. Aj v kuchyni mi párkrát povedali, že mám hovoriť po nórsky. Ešte si spomínam na situáciu, keď som bola so psom u veterinára, snažila som sa rozprávať po nórsky, ale recepčná povedala doktorovi, že som cudzinka a rozprávam zle – pritom som už nórčine rozumela, no stále bola v začiatkoch s rozprávaním. Táto skúsenosť ma síce ranila, ale naučila som sa to hádzať za hlavu a byť na seba hrdá, že sa aspoň snažím. Teraz už také situácie nezažívam, ľudia ma naopak chvália, že rozprávam dobre a zaujímajú sa, odkiaľ som. A českú identitu vnímam veľmi dobre, Česi tu majú dobrú povesť. Tri roky som bola jediná Češka v našom hoteli, teraz je tu ešte jedna slečna. Slovákov je viac, Čechov menej, takže je to trochu rarita. Stretávam sa len s pozitívnymi reakciami na našu národnosť a samozrejme na Prahu, a ako ju Nóri opakovane navštevujú.
Vieš si ešte predstaviť, že by si sa vrátila späť do Česka? A je niečo čo ti odtiaľ najviac chýba?
Už si to úprimne neviem predstaviť. Z Česka som odišla v devätnástich, teraz mám tridsaťjeden, takže polovicu života som prežila mimo. Skúsila som sa vrátiť, ale nenadchlo ma to. Česká mentalita mi nesedí, vždy som mala pocit, že tam nepatrím. Skúsila som Anglicko, Nový Zéland, ale až v Nórsku som pochopila, že tu som doma. Neviem si predstaviť, že by som sa vrátila a prestala používať angličtinu každý deň. A z domu mi najviac chýba jedlo – romadúr, rožky, kofola. Keď prídem domov, hneď prvé čo spravím je nákup rožkov, romadúru a kofoly. Čo však prirodzene najviac pociťujem, je smútok za rodinou, keďže mám s rodičmi veľmi pekný vzťah. Už som si ale zvykla na život takto ďaleko a oni tiež.
A na záver, čo by si odporúčala na základe svojej vlastnej skúsenosti mladým ľuďom, ktorí uvažujú o práci v Nórsku?
Jednoznačne choďte! Nebojte sa! Je to síce strašidelné ísť do krajiny, v ktorej angličtina nie je úradný jazyk, ale nie je to také zlé. Angličtina tu funguje, Nórsko je krásne, bezpečné, čisté, s úžasnou prírodou. Prácu si nájdeš vždy, stačí kúpiť letenku, priletieť a začať roznášať životopisy. Žila som v Anglicku aj na Novom Zélande, ale Nórsko je najkrajšia, najčistejšia a najbezpečnejšia krajina, kde som bola. Takže neváhajte, jednoducho to skúste!
Ak premýšľate, čo vám môže dať letná práca v zahraničí, alebo hľadáte motiváciu vyraziť za hranice Slovenska, Monikin príbeh je dôkazom, že sa vyplatí byť odvážny. Opustiť svoju komfortnú zónu sa oplatí nielen finančne, ale najmä pre skúsenosti, ktoré pri brigáde získate. Aj keď som sa osobne musela vyrovnať s odlišnou kultúrou a naučiť sa fungovať v prostredí s iným spoločenským životom, nikdy som neprestala vnímať výhody, ktoré Nórsko ako krajina ponúka. Práve vďaka týmto pracovným pobytom si teraz viac vážim ticho, prírodu, ekológiu a pokojnejší prístup ľudí k životu. Získala som hlavne veľa skúseností, najmä ako pristupovať k ľuďom z iných kultúr, keďže medzi mojimi kolegami v Nórsku je ich naozaj veľa. Zistila som aj, ako sa s nimi rozprávať a ako riešiť konflikty. Táto brigáda ma predovšetkým naučila to, čo znamená byť súčasťou inej kultúry so všetkými jej plusmi aj mínusmi.
Komentovať