Pred nedávnom som si osvojila malý rituál. Vždy, keď cestujem vlakom alebo autobusom nenápadne pozorujem svojich spolucestujúcich. Analyzujem čo majú na sebe, ich výrazy či gestá a v hlave si konštruujem ich životné príbehy. V poslednom čase si však začínam všímať, že mi málokto toto zízanie opätuje. Nikto sa nedíva von oknom ani na nikoho iného. Stretávam už iba ľudí nalepených na obrazovke sotva dvadsať centimetrov od tváre. Po novom si tak navyše kladiem otázku čo asi tak sústredene nasávajú.
Nechcem vyznieť ako pokrytec, pretože aj ja si občas radšej vyberiem film, než sa hodinu dívať na tie isté stromy a dediny, ktorých poradie dnes už viem spamäti. Vyvádza ma však z miery pohľad na cestujúce decká, ktoré miesto toho, aby sa medzi sebou rozprávali scrollujú instagram a tiktok. Pokrok, ak si vzájomne aspoň ukazujú reelska. Nostalgicky sa pri tom vždy rozpamätávam na časy, keď som vďaka ich kriku, smiechu a neustálemu šuchotu vedela, že sú vo vlaku.
Digitálne návyky, ktoré mi tak prekážajú u dnešných detí sú však verným odrazom nás dospelých. Zatiaľ čo od nich vyžadujeme nízky screen time a vzorné online správanie, my si môžeme dovoliť na sociálnych sieťach presurfovať hodiny. Nesmierne lipneme na ich digitálnej hygiene, ale my predsa žiadnu nepotrebujeme. Je mi jasné, že drvivá väčšina z nás používa technológie určite rozumne. Pracujeme, študujeme, komunikujeme, zdieľame zážitky a zbližujeme sa. Samozrejme si to, že je to rozumné vôbec nenahovárame.
Mobily nezvierame pevne v rukách, aby sme sa vyhli akejkoľvek reálnej interakcii, ale naopak aby sme nezmeškali žiadnu online. Vďaka umelej inteligencii sa už nemusíme ani veľmi trápiť premýšľaním. Umožňuje nám si všetko zjednodušiť, vytvoriť skratky a tak ušetriť náš drahocenný čas. Namiesto vlastnej fantázie sa obraciame na generatívne nástroje a skutočný rozhovor vymieňame za chatovacie okno, vďaka čomu o mnohých z nás už vedia algoritmy a chatboti viac než naši najbližší.
Myslím si, že by sme mali začať brať digitálnu hygienu vážnejšie než ako tému sezónnych školských kampaní. Neznamená to technológie zahodiť či sa im úplne vyhýbať, ale pripomenúť si, že by mali patriť a slúžiť nám a nie my im. Ak sa totiž nenaučíme čas, ktorý na sociálnych sieťach trávime obmedzovať, je veľmi pravdepodobné, že nám pre reálny svet takmer žiaden nezostane.
Autorka: Kristína Jenčová
Komentovať