Mať slabý zrak je naozaj obmedzujúci pocit. Často sa cítim bezradná, každý krok je neistý, tváre ľudí nejasné. Nosiť okuliare je niekedy viac než len praktická potreba. Je to malý každodenný boj. Navonok to možno vyzerá jednoducho, nasadím si ich a hneď vidím svet jasnejšie. Ale napríklad pre mnohých z nás, ktorí si namiesto okuliarov volíme kontaktné šošovky, každé ráno začína drobnou výzvou. Ten pocit, keď som ešte rozospatá, no už sa musím trápiť s tým, či som si ich správne nasadila. A čo keď sa to nepodarí na prvý pokus? Oko sa rozslzí, šošovka sa niekde prevráti alebo mi vypadne na podlahu. Namiesto toho, aby som sa pripravovala na nový deň, trávim cenné minúty pokusmi dostať ten malý kúsok na svoje miesto.
A čo okuliare? Tí, čo ich nosíme, vieme, že sú zároveň našimi priateľmi aj nepriateľmi. Keď prší, sú zrazu celé mokré. Keď je zima a vstúpime do teplej miestnosti, okamžite sa zahmlia. Keď sa unavíme a chceme si zdriemnuť, nedá sa s nimi pohodlne ležať. Každý deň je plný drobných komplikácií. A o tom, aké je to z estetického hľadiska, ani nehovorím. Koľkokrát sa len pozriem do zrkadla a premýšľam, aké by to bolo byť bez nich?
A tak si šetrím. Každý mesiac si odložím niečo málo bokom s myšlienkou, že sa raz dočkám tej vytúženej laserovej operácie. Snívam o dni, keď sa ráno zobudím a uvidím budík bez toho, aby som si ho musela najprv chytiť do ruky a priblížiť. Tá predstava, že môžem vidieť svet bez okuliarov či šošoviek, je takmer ako sen. Ale cesta k tomu nie je jednoduchá. Nehovoriac o čase strávenom na sociálnych sieťach. Svetlo z obrazoviek je nepriateľ, ktorý nám pomaly, ale isto dopomáha ničiť zrak.
Preto nosím okuliare a čakám. Čakám na deň, keď si ich nebudem musieť nasadzovať. Čakám na moment, keď sa prestanem trápiť so šošovkami a jedného dňa ucítim ten oslobodzujúci pocit.
Komentovať