Sľubica (1129 m n. m.). Ak by tento vrch na Branisku vedel rozprávať, asi by sa pochválil svojou nádhernou vyhliadkou, ktorú som už spomínala v článku o najkrajších výhľadoch. No dnes je čas na hlbší príbeh – taký, ktorý začína mrazivým ránom a končí zaslúženým oddychom.
Naša cesta začala v Spišských Vlachoch. Prečo tam? No predsa preto, lebo sme sa chceli „natrápiť“ trochu viac. Veď prečo by sme si to zjednodušovali, keď môžeme začínať od nuly? Navyše, ráno bolo tak chladné, že aj chlpy v nose sa premenili na drôty – doslova!
My sme si túto trasu predĺžili zámerne, lebo kto by sa chcel hneď unaviť? Ale ak ste praktickejší, môžete začať bližšie, v Slatvine alebo Vojkovciach. My sme však na lúkach mali čas nielen na fotky, ale aj na filozofovanie o tom, prečo sme si na raňajky nevzali niečo teplejšie ako studené bagety.
Po príchode do Slatviny začala pravá turistika. Jemné stúpanie po lesnej ceste bolo celkom znesiteľné, hoci posledný kopec nám v hlavách pripomenul niekoľko poriadnych nadávok. Na vrchole Sľubice sme si najprv oddýchli a prezliekli sa z prepotených vrstiev. Slnko sa medzitým rozžiarilo, a tak sme našu prestávku ozvláštnili opekaním klobások, ktorými sa nám podarilo rozvoniať celý kopec.
Po dôkladnom kochaní sa panorámami sme pokračovali hrebeňom na špeciálny cieľ: Suché pleco. Tento názov som vymyslela ja, pretože na mapách tomu miestu chýbalo označenie. A keďže trochu vyššie leží Suchý hrb, názov sa uchytil a používame ho už roky. Dokonca uvažujeme, že tam zasadíme drevenú tabuľku, aby aj ostatní vedeli, čo je to za vrchol. Suché pleco je menší kamenný kopec, ktorý je vidieť aj z diaľky. Cestu naň si ale každý musí nájsť po svojom. My sme ju zvládli a spoločne si vychutnali ten pocit, keď ste na mieste, ktoré si môžete pokrstiť vlastným menom.
Na spiatočnej ceste sme zostúpili do dediny Dúbrava, kde nás čakal odvoz domov. Deň na Branisku bol dokonalý mix fyzického vyčerpania, skvelej atmosféry a tých výhľadov, ktoré vás vrátia do reality až o pár dní neskôr.
Autor: Ema Kočišová
Komentovať