December sa vždy začína veľkolepo. Vyberáme darčeky, pečieme koláče, zdobíme stromček – všetko v duchu hesla „toto budú NAJLEPŠIE Vianoce.“ Ale niekde medzi šiestym druhom koláčov a zapojením svetielok, ktoré vyhadzujú ističe, sa to pokazí. Rodinný duch sa mení na vojnového ducha a namiesto „Pokoj ľuďom dobrej vôle“ sa nesie vzduchom „Kto preboha zjedol všetky vanilkové rožky?“
Aha, už vidím, ako sa usmievate. Pravdepodobne máte pred očami svoju vlastnú rodinu, ako sa vo svätej jednote háda, či sa kapor smaží na masle, oleji alebo tuku. Lebo veď na tom predsa záleží – nie na tom, že sme spolu.
Hádať sa na Vianoce je taký malý slovenský šport. Nezáleží na tom, o čom to bude. Hlavné je, že to pre niečo začne. Či už to je pre jedlo: „Prečo si robil zemiakový šalát tak skoro? Teraz je už zvetraný!“, pre stromček: „Toto sú gule? To vyzerá, akoby sme ich vybrali z kontajnera!“, ba aj pre darčeky: „Tento sveter? Veď som ti hovoril, že nosím iba čiernu!“
Každý má svoju špecialitu. Teta, čo sa neprestáva vypytovať, kedy bude svadba. Ujo, ktorý presne vie, ako by mala fungovať ekonomika krajiny, hoci sotva platí za vlastné účty. A mama, ktorá si po desiatich minútach vyťahovania kostí z ryby povzdychne: „A čo, keby sme mali radšej rezne?“ Je to taký krásny paradox. Vianoce sú predsa o tom, aby sme boli spolu. Spolu si pripomínali lásku a pokoj. Spolu si užívali krásu spoločných chvíľ. Spolu sme sa hádali o tom, kto zle nakrájal mrkvu do polievky.
Čo nás to vlastne tak dráždi? Prečo dokáže nevinná otázka ako „Prečo tu nie je ananásový kompót?“ zapáliť rodinné vášne rýchlejšie ako horľavý adventný veniec? Nuž, niekedy to nie je o kompóte. Je to o tom, že sme celý rok dusili drobnosti a teraz, keď máme konečne „pokoj“, je čas to všetko vypustiť.
Samozrejme, mohli by sme sa rozhodnúť, že tento rok to bude iné. Že si povieme: „Na Vianoce sa nehádam!“ Lenže čo by to bolo za Vianoce bez malej, pekne šťavnatej rodinnej hádky? Bez tej chvíle, keď niekto dramaticky odíde od stola s vetou: „Tak si to zjedzte sami!“ a o desať minút sa potichu vráti, lebo šalát predsa len chutil dobre.
Možno práve v tom je čaro Vianoc. Že sme takí, akí sme – nedokonalí, hluční, hádaví, ale napriek tomu spolu. Aj s tým krivým stromčekom, zhorenými medovníkmi a polovicou rodiny, ktorá odmieta pozerať Perinbabu. Lebo Vianoce sú, napokon, jediné sviatky, kde aj z hádok cítiť lásku. Takže, keď sa na Štedrý večer začne debata, či je kapor naozaj nevyhnutný alebo či máme prejsť na vegánsku alternatívu, nezabudnite: hádky sú súčasťou Vianoc. A ak sa nehádate, asi ste na nesprávnej oslave.
Komentovať