Keď sme s partiou vymysleli, že sa v októbri vyberieme na trojdňovú túru s 15-kilovými batohmi, očividne nám chýbal niekto, kto by nám povedal: „A čo takto radšej Netflix a deka?“ Ale rozhodnutie padlo, vlaky do Lipian boli kúpené, batohy nabalené a s optimizmom sme sa vrhli na dobrodružstvo.
1.deň
Do Lipian sme dorazili poobede a po vystúpení z vozňa sme sa vrhli na trasu. Cez lesy a lúky sme sa pomaly dostávali vyššie, pričom sa začalo ukazovať, že 15-kilové batohy nie sú len záťažou na plecia, ale aj na psychiku. Nad Dubovicou sme však našli krásnu lúku, kde sme mohli postaviť stany, založiť oheň a najesť sa. Špekačky s múkou sa na ohni premenili na chrumkavú pochúťku, ktorú by ocenil aj Gordon Ramsay. Po dobrej večeri a rozprávaní, čo nás ešte čaká, sme zaliezli do spacákov, aby sme nabrali sily na ďalší deň – 20 kilometrov turistického boja pred nami.
2.deň
Zobudila som sa na brechot. Nie môj, samozrejme – náš štvornohý kamoš Hugo mal pocit, že nás treba chrániť pred inváziou… srniek. Prírodný budíček ma však rýchlo vrátil do reality. Po výdatných raňajkách v podobe rybacieho konzervového zážitku sme zbalili stany a vyrazili na ďalšiu časť trasy.
Počasie nám však spočiatku neprialo. Mrholilo, fúkalo a ja som sa preklínala za svoju lásku k turistike, ale kdesi v sedle pod Bachúrňou nám vyšlo slniečko. Tam sme si urobili prestávku na obed, vytiahla som plynovú bombičku, ešus a začala kuchtiť – trenčianske párky, gastronomický vrchol turistických prestávok. Pivko k obedu? Prosím, zaslúžime si.
Keď sme pokračovali, objavili sme zatvorenú chatku pod Smrekovicou, no kadibudka bola otvorená. Dúfam, že pochopíte, ak vám poviem, že to bol asi najväčší luxus dňa. Ešte za vidna sme rýchlo rozložili stany, zapálili oheň a zavesili spotené topánky na sušenie. V noci však prišla taká zima, že ani spacák do -15 nepomohol.
3.deň
Ráno som sa zobudila vyklepaná ako stará práčka. Náš ranný rituál – skladať stany so skrehnutými rukami som zvládla v polokóme. Z potôčika sme si nabrali vodu, hodili do nej dezinfekčné tabletky (ach, tá chuť čistoty) a vydali sa na poslednú časť trasy.
Tretí deň sme šľapali cez Branisko, pod vrch Smrekovica k Rajtopikom, kde nás čakali výhľady, ktoré jednoducho stáli za tú námahu. Po zostupe do dediny Dúbrava a prechode cez posledné lúky a lesy sme dorazili do Spišských Vlách. Víťazstvo bolo naše – zablatené, unavené a šťastné.
Poučenie a survival tipy pre bláznov ako my
Ak uvažujete o niečom podobnom, pripravte sa na to, že:
- Hygiena sa obmedzí na umývanie zubov v potoku a možno na pár vlhčených obrúskov.
- Prezlečenie je základ – pot, zima a jeseň si vyžadujú, aby ste vrstvy menili častejšie ako influencerka plavky na dovolenke.
- Bez vody neprežijete. Študujte mapy, hľadajte studničky a nebojte sa dezinfekčných tabletiek.
- Konzervy sú vaši najlepší kamoši, no bombička na varenie z vás urobí kulinára lesa.
- Každá kadibudka je dar. Verte mi.
Trojdenná túra nie je pre slabé povahy, ale ak ste aspoň trochu šialení (ako my), zistíte, že tie zážitky stoja za to. Hoci ste potom týždeň zničení, úsmev na tvári vám vydrží omnoho dlhšie.
Autor: Ema Kočišová
Komentovať