S výškou 1 611 metrov nad morom je Veľký Choč považovaný za jeden z najkrajších vrchov na Slovensku. Z Choča sa otvára úžasný kruhový výhľad na Tatry, Veľkú i Malú Fatru či dokonca na Liptovskú Maru. Keď sa však rozhodnete pre túru na východ slnka, premení sa táto skala na absolútne magické miesto.
Večerná púť
Na túru sme sa vybrali ako partia okolo šiestej večer. Cieľ? Prespať v zrubovom „hoteli“ a nad ránom dobyť vrchol, kým sa objaví prvý slnečný lúč. Trasa začínala vo Valaskej Dubovej. Stúpanie bolo pomerne ostré a môj 10-kilogramový batoh nebol práve najpríjemnejší spoločník. Po približne dvoch hodinách sme dorazili do zrubu, ktorý vyzeral ako domček pre modernú ježibabu – staré rozkladajúce sa postele, steny obložené kobercami bez okeníc, ktoré asi pamätali ešte časy Jánošíkových zbojníckych výprav.
Vikingská oslava
V rýchlosti sme pohádzali veci, nazbierali drevo a spravili oheň. Vyťahovanie špekačiek a trochu tej povinnej slovenskej tekutej výbavy nesmelo chýbať. Naša výprava bola veselá – trochu ako oslava z čias Vikingov, kde sme boli všetci pokope, smiali sa, jedli, pili a, samozrejme, jeden z nás sa musel “záhadne” stratiť. Našli sme ho až ráno, rozvaleného priamo na vrchole, kde si v pohode pospal, zatiaľ čo my ostatní sme bojovali s výstupom hore.
P.S. Sám nevie, ako sa tam dostal.
Zlaté predstavenie
Po dvoch hodinách spánku sme sa nasilu pozviechali. S vybitými čelovkami a v polomrákotách sme sa vybrali na posledný úsek. Prekonali sme vlastné lenivé ja a šliapali do strmého kopca. O piatej sme boli hore, nad hlavami ešte žiarili posledné hviezdy. A potom to prišlo – zlaté svetlo.
Ako sa slnko začalo dvíhať nad horizont, všetci sme na chvíľu zabudli na únavu, hlad a nepohodlie. Inverzia bola ako čerešnička na torte – mraky rozliate pod nami ako cukrová vata.
S úsmevom dole
Zostup z Choča už bol len príjemnou bodkou za naším dobrodružstvom. Každý krok dole nám pripomínal, aký veľkolepý zážitok sme prežili. Vyčerpaní, ale s úsmevom, sme si v duchu sľúbili, že sa sem ešte vrátime. Ak si chcete z Choča odniesť nielen spomienky, ale aj niečo viac, určite túto túru skúste – kto vie, možno práve tam stretnete niekoho výnimočného, ako sa to podarilo mne.
Autor: Ema Kočišová
Komentovať