Fritz Haber, ktorý žil v rokoch 1868 až 1934, je jednou z najkontroverznejších postáv v histórii vedy. Jeho odborné pôsobenie je pre ľudstvo prínosom a bremenom zároveň. Ako chemik položil základy moderného poľnohospodárstva a priemyselnej výroby hnojív, no zároveň zohral zásadnú úlohu pri vývoji chemických zbraní počas prvej svetovej vojny.
Najväčší prínos Fritza Habera spočíva vo vývoji procesu na syntézu amoniaku z atmosférického dusíka a vodíka. Objav je známy ako Haber-Boschov proces. V roku 1909 predstavil metódu, ktorá umožnila produkciu amoniaku pri vysokom tlaku a teplote za pomoci katalyzátora. Amoniak, kľúčová zložka hnojív, bol pred týmto objavom vyrábaný z prírodných zdrojov, ktoré boli obmedzené a vcelku drahé. Haber-Boschov proces umožnil masovú výrobu hnojív, čím sa veľmi výrazne zvýšila poľnohospodárska produkcia. Tento objav pomohol nakŕmiť miliardy ľudí a je označovaný za jeden z najdôležitejších technologických objavov 20. storočia. Haber za tento úspech získal v roku 1918 Nobelovu cenu za chémiu.
Hoci bol Haberov prínos k vede a poľnohospodárstvu revolučný, počas prvej svetovej vojny sa na jeho meno vrhol tieň. Ako oddaný vlastenec sa aktívne zapojil do vojnového úsilia Nemecka. Bol hlavným architektom vývoja a nasadenia chemických zbraní, konkrétne chlórového plynu, ktorý bol použitý počas bitky pri Ypres v roku 1915. Haber veril, že chemické zbrane by mohli skrátiť vojnu a znížiť počet obetí, no ich použitie malo katastrofálne následky. Plynové útoky spôsobili veľké množstvo úmrtí a zanechali trvalé fyzické aj psychické následky na tých, ktorým sa podarilo ten horor prežiť.
Kvôli tomuto aspektu svojho života sa v osobnom živote ocitol v silnom konflikte a následnej tragédií. Manželka, Clara Immerwahr, bola tiež chemickou vedkyňou, no nesúhlasila s jeho prácou na chemických zbraniach. V roku 1915, krátko po prvom nasadení chlórového plynu na fronte, spáchala samovraždu. Napokon ho ani táto tragédia neodradila od pokračovania vo vojnovom úsilí, pretože veril, že slúži záujmu najvyššieho dobra svojej krajiny a jej budúcnosti.
Po prvej svetovej vojne sa Haber pokúsil očistiť svoje meno prácou na vedeckých projektoch, ktoré mali mierový charakter. Vyvinul metódy na extrakciu zlata z morskej vody, no nepriniesli mu očakávané výsledky a neboli až tak úspešné. Haberov život sa úplne zmenil po nástupe nacistického režimu v Nemecku. Napriek vedeckému prínosu pre nemeckú vedu a spoločnosť bol ako žid v roku 1933 nútený opustiť svoju pozíciu na univerzite. Odišiel do exilu, najprv do Švajčiarska a neskôr do Palestíny, kde mal prispieť k rozvoju miestnej vedy. Fritz Haber napokon zomiera vo Švajčiarsku v Bazileji pred začiatkom druhej svetovej vojny na infarkt.
Komentovať