Ranná cesta do školy, to je kapitola sama o sebe. Predstava, že budík zazvoní o niečo skôr a všetko sa bude odohrávať v pokojnom tempe, sa rozplýva rýchlejšie ako cukor v rannej káve. Najprv boj s budíkom, ktorý človeka chcene vytiahne z postele, a potom hektické obliekanie na spôsob „rýchlo a zbesilo“. A potom, akoby z ničoho nič, človek si uvedomí, že čas uteká rýchlejšie, než by mal. Pozriem sa do zrkadla a poviem si, že s tým treba niečo urobiť. Čo by to boli rána bez nervov, však? Obočie nespolupracuje, od maskary mám celé očné okolie a červeň na líčka sa zrazu prepadol pod zem. Takže si len povzdychnem a nahádžem do kabelky všetko, čo mi príde pod ruku. Vykonám posledné úpravy, dopijem kávu, navoňavkujem sa, zamknem byt a vydávam sa na dobrodružnú cestu autobusom. A to nehovoríme o dni, keď človek zistí, že kľúče zostali doma – výhovorka na neskorý príchod sa takmer sama napísala.
Ranná cesta do školy, to je aj akási cesta k sebapoznaniu. Kto som dnes? Ulice sú plné ľudí a áut, každý má svoj cieľ, každý sa niekam ponáhľa. Semafory sa zdajú byť synchronizované tak, aby ste stratili aspoň päť minút na každom rohu. Stresujúco čakám na meškajúci spoj a modlím sa ruženec. Na autobusovej zastávke stretávate tých istých ľudí každý deň, ktorí si navzájom doprajú jeden krátky, unavený pohľad – každodenný znak pochopenia a spolupatričnosti. Vyhnem sa štvorminútovému naháňaniu autobusu, alebo bude deň plný rezignovaného mieru s faktom, že zase meškám? Každý krok na chodníku, každý krok na prechode znamená malé víťazstvo nad dopravnou situáciou – alebo prehru s červenou na semafore, ktorá sa tvári, že bola nastavená len na to, aby testovala nervy všetkých okolo.
Úľava prichádza vo chvíli, keď konečne prekročím prach školských dverí. Urobila som to. Som tu. Ale zároveň ma čaká ďalší dlhý deň plný výziev a úloh, ktoré sa len hromadia. Je to chaotické, ale aj vzrušujúce. Takto vyzerá deň v živote študentky – plný stresu, nečakaných momentov, ale aj malých víťazstiev.
Ten najlepší pocit? Keď sa konečne skončí deň v škole a ja prídem domov. So slastným povzdychom zhodím ťažkú kabelku a klesnem na mäkký gauč. Okamžite cítim, ako sa napätie z celého dňa rozplýva. Všetky tie informácie, ktoré sa nám snažili naši pedagógovia tak dôrazne vtĺcť do hlavy, sú zrazu vzdialené, akoby boli z iného sveta. Moje myšlienky sa rozutekajú a na chvíľu som len ja, môj obľúbený seriál v pozadí a tá nádherná, uvoľnená energia. A ten najlepší pocit? Moment, keď sa vrátim domov a znovu nájdem ten kúsok pokoja, ktorý si zaslúžim.
Autorky: Klaudia Kašperová, Andrea Hudáková
Komentovať