Je krásny deň. Sedím v parku na lavičke, ktorá prežila minimálne 3 zmeny politického režimu, bezpočetne aktov vandalizmu, ešte viac posedení pri lacnom alkohole a ešte o niečo viac milostných scén. Tejto lavičke už fakt nič nemôže ublížiť, a tak si na ňu vyložím nohy – čin, ktorý onedlho oľutujem. Neuvedomila som si, že z rohu môjho zorného poľa sa ku mne blíži pani zhruba vo veku Rímskej ríše s pocitom dôležitosti nadobudnutým rokmi pôsobenia v „Strane“ – určite ako vedúca výroby nejakého socialistického technologického zázraku. V jedinej sekunde, kedy na mňa padnú jej oči, je pani pripravená položiť svoj život za to, aby som ani náhodou nemala na lavičke pohodlie.
Ľubozvučným hlasom, rokmi cibreným fajčením robotníckych cigariet a škriekaním po podriadených, ma núti k spytovaniu svedomia ku zloženiu nôh z lavičky a k mentálnemu podriadeniu. V mojej hlave sa medzitým začína odohrávať boj pri pokuse zistiť, či je staršia táto drahá súdružka, alebo lavička, na ktorej sedím. Pri tomto mojom myšlienkovom pochode milá dáma premostila predmet jej hnevu z mojich vyložených nôh na celú moju generáciu, a vo svojom bojovnom zápale sa ma začala snažiť presviedčať o neužitočnosti, pochabosti a diabolských úmysloch nás mladých. Ak by to bolo fyzicky možné, tak by sa mi po týchto poznámkach na našu generáciu prevrátili oči tak, až by som si videla vlastný mozog vnútri mojej lebky. Bolo mi jasné, že ventilácia rokov komplexov nie je opretá o žiaden racionálny základ, keďže pani súdružka si očividne neuvedomuje, že práve generácia, ktorú tak intenzívne osočuje, stojí za platením daní smerujúcim k jej dôchodku, ktorý rada odovzdá do vreciek politikov, ktorí jej v predvolebnom období poskytnú s veľkým úsmevom múku a kvety. S čistou zášťou poukazovala naďalej na nekonečný počet chýb generácie, na ktorej výchove sa sama podieľala. Či už ide o zlé sociálne podmienky, alebo vyššie ceny masla, za všetkým stoja evidentne moje nohy vyložené na lavičke na sídlisku.
V momente možnosti som utrúsila poznámku o tom, že mi je ľúto, že moju generáciu vníma súdružka ako parazitov, keď sama pomáhala tvarovať spoločnosť do formy, v ktorej musíme bojovať o svoje prežitie. Napriek ospravedlneniu, ktoré som zo seba dostala, táto poznámka znova rozbúrila hnev „spravodlivosti“ v očiach starej dámy a slovná záplava sa spustila nanovo. Rovnako, ako je zbytočné snažiť sa túto pani presvedčiť o nesprávnosti jej myslenia, je zbytočné ďalej počúvať obvinenia, ktoré sa vzťahujú na všetkých ľudí, ktorí neboli narodení v dobe, kedy sa pred maloobchodmi čakalo na citrusy, a tak som sa rozhodla opustiť priestor lavičky a zorného poľa drahej ženy, ktorá ma posledných desať minút tak horlivo zasypávala najzaujímavejšími urážkami, aké som za svoj život počula.
Aby som však uviedla veci na pravú mieru, nemyslím si, že tento prípad extrémnej nenávisti voči mladým, progresu a zmene tkvie v hlavách všetkých seniorov. Skôr ide o istú menšinu, ktorá má večnú potrebu slovne sa stavať proti svetu v rôznych ohľadoch. Je vtipné, svojim smutným spôsobom, že práve indivíduá, ktoré svojimi ignorantskými tendenciami prispeli k urýchleniu rozpadu spoločnosti a pozitívneho myslenia, sú tí, ktorí najviac obviňujú všetkých, len nie seba.
Cestou domov z lavičky sa zamýšľam nad touto filozofickou otázkou, a ani si s hlavou v oblakoch neuvedomím, že som skoro vrazila do postaršieho pána idúceho na svoje denné potulky mestom. Za svoju chybu sa ospravedlním, naše pohľady sa stretnú a som pripravená na druhé kolo počúvania nekončiaceho prúdu urážok, na čo sa pán iba usmeje, prijme ospravedlnenie a pokračuje vo svojej bezcieľnej chôdzi. Skutočne žijeme v divnej dobe, kde nikdy nevieme, kto je vľúdnym človekom a kto časovanou bombou.
Autorka: Klaudia Kašperová
Komentovať