80. roky minulého storočia oplývali farebným oblečením, rôznymi strihmi a materiálmi. Divoký make-up, najčastejším ženským účesom bola trvalá a u mužov tzv. strih „na Jágra“ (dnešný mullet cut). Viacero strihov sa v priebehu rokov vracalo do módy a dnes sa už nosí v podstate všetko. Čo sa vrátilo a je veľkým hitom, sú nohavice zvonového strihu a voľnejšie pánske nohavice.
Teraz si viete objednať tovar z akéhokoľvek kúta sveta, stačí zaplatiť kartou na diaľku, clo a tovar máte na ceste. Objednávanie z rôznych krajín Európy, Ameriky či Ázie už nie je problém. Niekedy to bolo zložitejšie. Vycestovať nemohol ktokoľvek a už vôbec nie kamkoľvek si zmyslel. Moja babka Mária, si na nákupy v zahraničí spomína takto: „Aj na nákup do Poľska i Maďarska sme mali obmedzený rozpočet. So sebou sme si mohli zobrať maximálne 3000 Kčs, ak by sme mali tovar vo vyššej hodnote, na hranici by nám to policajti zhabali.“
Preto prišiel do Československa obchod nazývaný Tuzex. Z rôznych krajín sa tam dovážal tovar, o ktorých našinci mohli dovtedy len snívať. Vedeli ste tam kúpiť všetko. Auto, alkohol, oblečenie, potraviny, elektronika, kozmetika. Babka kupovala mojej mame školské potreby, ktoré sa v bežnom papiernictve nedali kúpiť, napr. kalkulačka, ktorá funguje dodnes.
Bony, Bony, Bony!
V Tuzexe sa platilo špeciálnou menou, bonami. Tie sa nedali len tak jednoducho získať. Bony boli odberné poukazy, ktoré boli zamieňané za americké doláre či nemecké marky. Ak sa pýtate, odkiaľ mali ľudia napríklad doláre, odpoveď je jednoduchá. Stačilo, ak vaši rodinní príslušníci žili v Amerike a na sviatok vám poslali pohľadnicu aj s peniazmi, ako teraz, keď vám babka do darčekovej tašky skryje 20 eur. Ak ste mali starého rodiča, ktorý zomrel v Amerike, chodil vám jeho dôchodok v dolároch, neskôr už bol vyplatený rovno v bonoch. Nevýhodou vyplácania dôchodkov touto formou po zosnulých v zahraničí bolo, že ľudia, ktorí nechodili do Tuzexu, peniaze nevyužili, a preto väčšinou dôchodkyne „kšeftovali“ a menili bony za koruny československé.
Denimový ošiaľ
Dnes sú džínsy bežným odevom, ktoré nosíme skoro každý deň a denimové oblečenie je stále in. Za bývalého režimu bola kúpa denimového oblečenia a hlavne džínsov niečo výnimočné. Tie sa dali „zohnať“ jedine v Tuzexe, kde boli dovážané zo zahraničia. Mustang a Levi´s boli značky džínsov, ktoré boli predávané v Tuzexe, ale aj neznačkové džínsy tzv. „rifle“. Mohli ste stáť aj hodiny v dlhom rade a dúfať, že vám ešte nejaké „rifle“ ostanú. Pri množstve nákupných centier, kde sú obchody, ktoré nám ponúkajú oblečenie „od výmyslu sveta“, sa nemusíme obávať, že pre nás neostane to, čo si prajeme, a, navyše, nemusíme si ani vystáť ten dlhý rad pred obchodom. Ak ste niečo veľmi chceli z Tuzexu, ale už to bolo vypredané, museli ste to buď zniesť, alebo si žiadaný kúsok ušiť doma. V tejto dobe nemusíte ani päty z domu vytiahnuť. Stačí napísať názov internetového obchodu, prehliadnuť si stovky kusov tovaru, vybrať veľkosť a už len čakať, keď zavolá kuriér, poprípade príde SMS s kódom od schránky prepravnej spoločnosti, kde si balík viete vyzdvihnúť 24/7.
Pri rifliach ešte chvíľu ostaneme, pretože tie ste si mohli v osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych obliecť kamkoľvek, len nie do školy. Pre nás, ktorí túto dobu nezažili, prípadne nechodili na strednú školu v bývalom režime, to pravdepodobne znie ako vtip. Chodila som na tú istú strednú školu ako môj otec a ešte stále tam učili niektorí učitelia, ako za čias, keď „Sošku“ navštevoval môj otec. Samozrejme, tí starší učitelia, ktorí sa stále nevedeli preniesť cez to, že už nevládne komunizmus, mali pripomienky na skoro každý odev, pretože „škola nie je módna prehliadka, ale vzdelávacia inštitúcia“. Otec mi raz rozprával príhodu, ktorá sa mu stala v škole.
„Jeden deň som si na seba obliekol novú rifľovú bundu a na hodine z odborného predmetu mi ju učiteľ rozstrihol na chrbte a vyhodil von oknom, pretože podľa neho to nebol odev, ktorý by bol vhodný na nosenie do školy. Našťastie je moja svokra krajčírka a bundu mi naspäť zošila a vyzerala ešte lepšie, ako keď som ju kúpil. Na strednej som nosil aj dlhé vlasy a veľmi som sa bál, aby mi ich majster na odbornom výcviku neostrihal. Preto som si vlasy schovával pod golier montérkovej blúzy.“
Dnes, ak po niečom túžite, nemusíte si peniaze ani meniť, ak ste v zahraničí, stačí vybrať platobnú kartu alebo telefón či hodinky priložiť na terminál a máte zaplatené. V súčasnosti je to s nakupovaním oveľa jednoduchšie, či ide o oblečenie, potraviny alebo aj autá. Doma v pohodlí si nakonfigurujete auto, zájdete do predajne značky, ktorú ste si vybrali, a už len počkáte niekoľko mesiacov, kým napr. z Číny vo veľkom prepravnom kontajneri dopravia vašu Hondu CRV.
Autorka textu a fotiek: Monika Hrabčáková
Komentovať