Hovorí sa, že život je plný náhod. Ja však neverím, že náhodou stretávame ľudí, ktorí nám niečo prinesú do života, alebo že osudové stretnutia sú len dielom šťastia. Presvedčila som sa o tom nedávno na vlastnej koži.
Ako každé ráno, čakám na osobný vlak smerujúci do Prešova. Na železničnej stanici som si však popri čakaní medzi masou ľudí všimla chlapca z detstva. Moju prvú nevinnú detskú lásku. Prebleskli mi v hlave spomienky, no aj napriek tomu, že som mala chuť prihovoriť sa, ostala som len ticho a dúfala, že sa ešte niekedy uvidíme. Ale keďže sme nastúpili do rovnakého vlaku a vystúpili na rovnakom mieste, šanca na ďalšie stretnutie je asi vysoká. No čo sa stalo neskôr, bolo ešte zvláštnejšie. V ten večer mi nečakane napísal aj kamarát, s ktorým som nehovorila už tri roky. Bola som zmätená. Zrazu mi jeho správa pristála v telefóne a ja som sa zamyslela nad tým, aké to je zvláštne dvojnásobné „stretnutie“ ľudí z minulosti v jeden deň. Náhoda? Neverím tomu. Akoby ma tieto udalosti len utvrdili v tom, že niektorí ľudia do môjho života patria, aj keď na určitý čas zmiznú.
Prešovská univerzita mi túto myšlienku posilňuje dennodenne. Keď som sem prišla, netušila som, že tu budem stretávať toľko známych tvárí, ľudí, s ktorými sa naše cesty kedysi rozišli, či priateľov, ktorých som spoznala len nedávno, no mám pocit, že ich poznám celý život. Je fascinujúce, ako tu funguje akýsi neviditeľný mechanizmus, ktorý nás spája a vracia do života tých, s ktorými sme si možno ešte nepovedali všetko. Ako keby univerzita nebola len miestom na vzdelávanie, ale aj miestom na prepojenie osudov, tzv. križovatka, na ktorej sa obnovujú kontakty.
Preto verím, že náhodné stretnutia majú hlbší význam. Niektorí prídu, vytratia sa a potom sa nečakane vrátia, aby nám niečo pripomenuli. Možno je to lekcia, možno nádej alebo len pocit, že nie sme sami, a že nás život vždy spojí s tými, s ktorými máme zdieľať určitý moment. Preto už dávno neverím na náhodu. Verím na stretnutia, ktoré nás vedú k niečomu väčšiemu. Ľudia odchádzajú, ale (staro)noví prichádzajú.
Autor: Andrea Hudáková
Komentovať