Áno, aj takto môžu vyzerať počiatky sľubnej kariéry úspešného novinára. Svoje o tom vie usmiaty markizák Patrik Herman, ktorý si prostredníctvom rozhovoru pre Unipo Press nostalgicky zaspomínal na svoje žurnalistické začiatky.
Ako si spomínate na svoje študentské časy?
Navštevoval som gymnázium v Trnave a asi práve tam vo mne objavili skrytý novinársky talent. Pamätám si na svoju prísnu profesorku slovenčiny, ktorá nevzala moju slohovú prácu, odovzdanú po termíne, so slovami: ,Pošlite ju do novín, ja vám dávam päťku.ʻ Túto slohovú prácu som naozaj poslal do okresných novín, kde ju uverejnili ako úvodník na titulnej strane, a niekde tam to aj celé začalo. Bol som vtedy len prvákom na gymnáziu, a keď kompetentní videli, že píšem do okresných novín, tak ma pritiahli aj do študentského časopisu. Odvtedy sa moje mladé roky niesli v duchu školskej žurnalistiky so všetkým, čo k tomu patrí. Náš časopis Blesk vyhrával všetky, dokonca aj celoslovenské súťaže a my sme prežívali naozaj krásne obdobie, počas ktorého sme sa občas radi uliali z vyučovania, no hlavne sme mu venovali aj množstvo voľného času po škole. Tieto roky pokladám asi za najkrajšie, pretože sme boli perfektná partia pätnástich bláznov, ktorí mali spoločnú záľubu – tvorbu časopisu Blesk.
Akým spôsobom sa tvoril študentský časopis v období, keď ste začínali písať svoje prvé články?
V prvom rade, pred dvadsiatimi rokmi sme nemali počítač a všetko sme písali na pauzáky. Keď sa urobila akákoľvek chyba, museli sme prepisovať celú stranu. Zaujímavé to bolo aj s fotkami. Na to, aby sme mohli v časopise uverejniť aspoň niekoľko fotografií, museli sme ich prenášať do negatívu. Ak sa nám to podarilo, boli sme najšťastnejší ľudia na svete. Toto sú veci, na ktoré s odstupom času spomínam s obrovskou nostalgiou. 🙂
Niekoľkokrát počas štúdia ste získali zlaté Štúrovo pero. Ako ste prežívali účasť a hlavne víťazstvá na tejto celoslovenskej novinárskej súťaži?
Musím priznať, že som mal veľký rešpekt pred touto súťažou, ako aj pred porotcami. Každé ich slovo bolo pre mňa ,božímʻ slovom. Dnes, keď som na opačnej strane barikády ako porotca, je to pre mňa veľmi zvláštne, no myslím si, že vyhrať akúkoľvek (nie len novinársku) súťaž je skvelý pocit. Človek sa veľmi teší z každého víťazstva, na ktorom takpovediac drel.
V čom vidíte hlavný zmysel študentských časopisov? Prečo by mali vychádzať?
Študentský časopis = kronika školy – živá a študentská, teda žiadna nuda. Nájdeme v nej veľa fotografií, veľa príbehov a veľa zaujímavých vecí. Samozrejme, nie každý môže byť novinár a tvoriť časopis. Občas je to aj o takom malom „fanatizme“. Osobne si myslím, že niet lepšej kroniky, ktorá by zachytávala život na škole, ako je školský časopis. Škoda, že už technológia pokročila natoľko, že sa preklápajú časopisy z papierovej podoby do elektronickej, pretože papier má svoje osobité čaro. Na druhej strane, k elektronickému magazínu sa dostanú aj ľudia na opačnej strane zemegule, pretože, čo sa týka čitateľov, nemá žiadne obmedzenia…
Čo by ste odkázali mladým ľuďom, ktorí sa pripravujú na svoje budúce povolanie?
Vždy hovorím svojim študentom, že žurnalistika nie je len o písaní článkov, nakrúcaní reportáží, ale je to aj poslanie. Poslanie v tom zmysle, že má v sebe potenciál, ktorý dokáže meniť veci k lepšiemu. Bez ohľadu na to, čomu sa budú mladí ľudia venovať, či to bude žurnalistika, medicína alebo čokoľvek iné, jedno je úplne spoločné – budú vedieť a mať schopnosť meniť okolitý svet k lepšiemu. Často nejde o žiadne peniaze, ale o obyčajnú ľudskú vôľu a ochotu podať niekomu pomocnú ruku a to dokáže každý, či už to bude novinár, lekár alebo robotník. Nezáleží na tom, čo budeme robiť, ale ako budeme žiť.
Komentovať